Do konca mája je v nenápadnej bratislavskej Galérii 19 komorná výstava diel Štefana Schwartza, významného výtvarníka s pohnutým osudom. Ako pozvánku na výstavu prinášame niekoľko reprodukcií jeho diel, ako aj texty znalcov jeho diela Rudolfa Fillu a Kataríny Bajcurovej.

Juuuj, veľmi sa teším na priamy prenos z finále Eurosongu v Oslo v sobotu 29. mája na Rádiu FM! Už len dúfam, že naše horehronské želiezko v ohni utorkového semifinále zaboduje a do finále postúpi. Hádam aj nejakú tu SMS by som poslala, keby sa dalo zástupcovi svojej krajiny, ale žiaľ, hlasovať môžeme len za tých, čo s nami v príslušnom semifinále súperia. Musím sa teda spoľahnúť na to, že tá balkánsky znejúca harmónia oslní srbských, albánskych, macedónskych či gréckych divákov, pretože Horehronie jednoducho vo finále nesmie chýbať!

Elektroniku som začal sledovať vďaka Bebemu. Je z Bánoviec nad Bebravou, ale to nevadí. Teraz vystupuje ako DJ Magálová, čo dokazuje, že aj ľudia z Bánoviec majú zmysel pre humor.Nemám vôbec nič proti Bánovciam ani Bebrave, to len tak, aby reč nestála. (Mimoriadny zmysel pre humor musel mať autor názvu obce Suchá nad Parnou, to je ale iný príbeh.)

Skoro každý pozná podnikateľské rodiny, ako sú Hiltonovci, Murdochovci či zakladatelia automobiliek Peugeot a Ferrari. No aj u nás na Slovensku sme mali úspešných a ctihodných podnikateľov. Ich mená sú okrem ich potomkov a historikov verejnosti v podstate neznáme.

Pod železničným násypom bruselskej stanice Gare du Nord sa tiahne pustá ulica, Rue d´Aerschot. „Toto nie je žiadny pisoár,“ je ružovou farbou napísané na niekoľkých miestach. Takmer všetky domy majú výklady, v ktorých sedia prostitútky. Okolo nich sa tmolia svorky mladých mužov. Pred výkladmi vyvolávajú obscénne výzvy, svojimi pohľadmi aj gestami zosmiešňujú prostitútky a vyvršujú si na nich zlosť. Prostitútky sa usmievajú. Väčšinou sú mladé, mnohé sú až nápadne pekné. Sú to Európanky.

Halušky. Guľáš. Vyprážané morské prasiatko. Roastbeef. Karí. Pizza. Vepřo, knedlo, zelo. Národné jedlá. Nech rozmýšľam, ako rozmýšľam, nemyslím, že ich má každá krajina. A niektoré ich majú zasa niekoľko. Tak napríklad, pizza alebo špagety?

Nááááááádych a výýýýýýdych. A náááádych a výýýdych. Jogín Deepak sa dvíha a krúti a motá, a dýcha tak hlasno že aj cez hučanie mora ho počuť až sem. Dávam si svoju obligátnu rannú palacinku s banánom a nutelou a k tomu čierny čaj. Na obzore v diaľke poskakujú delfíny. Deepak má teraz tvar akejsi striešky.

Kerouacov román More je môj brat vychádza prvýkrát na celom svete 14. mája 2010 vo vydavateľstve Artforum (v slovenskom preklade Otakara Kořínka). So súhlasom vydavateľa ponúkame niekoľko úryvkov z tejto knihy ako akú malú ochutnávku.

Môžu ľudia v dobrom spomínať na človeka, ktorý v krajine vládol tvrdou, autoritatívnou rukou, zatváral svojich protivníkov a zaviedol cenzúru? Odpoveď je prostá: ľudia často v dobrom spomínajú aj na horšie veci. V tomto prípade spomínajú na muža, ktorý rukou diktátora zachránil krajinu pred dvoma horšími diktatúrami, a ktorý tri desaťročia vládol krajine, ktorá dnes už neexistuje. Juhoslovanský prezident Josip Tito je aj tridsať rokov po svojej smrti v máji 1980 mnohými ľuďmi v následníckych štátoch bývalej Juhoslávie rešpektovaný a dokonca uctievaný. A to napriek tomu, že krajina, ktorej vládol, desať rokov po jeho smrti upadla do série vojen a ekonomického poklesu.

Kamaráti na hotelovej izbe si rozprávajú politické vtipy. Najbojazlivejší ich utišuje, nech neblbnú, lebo aj steny majú uši. Najodvážnejší to okamžite ide vyskúšať a zakričí do steny: „Tri kávy!“