Všetci máme radi malé hračky, napríklad tie z kindervajíčok. Na malých hračkách je niečo veľmi milé, čo v nás prebúdza deti až do vysokého veku. Nuž, a ľudia, ktorí sa dokážu hrať s tými najmenšími hračkami, bývajú odmenení nielen radosťou z hry, ale niekedy aj Nobelovou cenou.

Slovensko patrí do tej časti Európy, kde sa štrajkuje málo. Našťastie. Štrajk je krajné riešenie a mal by prichádzať v krajnej situácii – o to nevhodnejšie je, keď sa stane súčasťou životného štýlu. Aj odporcovia štrajkov ako takých však majú porozumenie pre také situácie, v akej sa dnes nachádzajú slovenskí učitelia. Mnohí rodičia i učitelia, ktorí sami neštrajkujú, vyjadrujú s myšlienkou učiteľského kroku porozumenie.

Podivuhodné monumentální svědectví, Bůh a člověk hledající smysl, zdánlivě jen pouhých sedmdesát stránek dialogu o víře a psychoterapii, o spáse a psychickém uzdravení, o Církvi a židech po šoa, o bibli a racionalitě mezi vídeňským psychiatrem Viktorem Franklem a izraelským religionistou Pinchasem Lapidem. Dvouhlas tazatelů naznačuje životní prostor lidské naděje, jde o postoj, o čin a nikoli o řeckou symetrii buď a nebo. Můžeme jen tušit, proč tahle zneklidňující knížka čekala dvacet let na vydání.

Led Zeppelin II. (Atlantic, 1969)

Za starým centrom Havany, obľúbeným turistami, je vládna štvrť. Vyzerá to tam, akoby ste spojili Gottwaldovo námestie s Trnavským mýtom a na dom odborov capli veľký plechový portrét Che Guevaru a Fidela. Tam ešte turisti chodia a fotia si tie plechové ksichty, ale ďalej nie. Taxikár sa čudoval, kam idem, a tak som klamal. Hovoril som, že som nemecký turista a mám tam kubánsku priateľku. Tak ma odviezol až do panelákovej štvrte, z ktorej by mal Corbusier radosť.

Tak ja idem znova pozerať tie svoje americké „sračky“. Niežeby som sa nesnažil pozrieť si tie slovenské, naopak, snažil som sa, snažil, azda až priveľmi – a nič. Aj jedna, aj druhá relevantná televízia vyšli s novými projektmi, veľkoryso koncipované ságy, ani exteriérov sa neboja, na obrazovku sa v nich vracajú herci, ktorí sa ešte včera mohli pýšiť tým, že ich herecké umenie nie je hodné televíznej nádenníčiny, a všetko zbytočne.

Len niečo pred rokom som prekročil svojich 26. Takže hodnotiť piatimi hviezdičkami čokoľvek, čo počúvam odvtedy, ako som naozaj prišiel k hudbe (to bolo, myslím, niekedy v dvanástich), je ťažká úloha.

Zrejme jednou z najčastejších diskusií na tému Kuba je otázka, či možno na tunajšiu realitu aplikovať termín „socialistická“. Pre tých z nás, čo sme boli vychovaní knihami marxizmu, manuálmi vedeckého komunizmu a zväzkami Leninových spisov, je dosť tažké spájať kubánsky model s tým, čo sa v tých knihách píše. Keď sa ma na to niekto spýta, zvyknem odpovedať, že žijeme v štátnom kapitalizme, alebo, ak sa to tak dá vôbec nazvať, v straníckom feudalizme, pod nadvládou rodinného klanu.

Na pozadí dôverne známeho bojového poľa globálneho otepľovania sa stalo niečo ohromujúce: emisie oxidu uhličitého v Spojených štátoch klesli na najnižšiu úroveň za posledných 20 rokov. Podľa odhadov získaných na základe dát Americkej energetickej informačnej agentúry (EIA) za prvých päť mesiacov roku 2012 sa tohtoročné očakávané emisie CO2 oproti vrcholu v roku 2007 znížili o viac ako 800 miliónov ton alebo o 14 percent.

Marcel Strýko, Oleg Pastier, Ivan Kadlečík, Erik Groch, Peter Kalmus, Miro Cipár, Ivan Hoffman, Rudo Sýkora, Daniel Fischer, Ján Budaj, Ján Čarnogurský, František Mikloško, Ján Langoš, Miro Kusý, Šimečkovci otec a syn…, aby som spomenul aspoň niektorých z tých, čo sa dožili roku 1989, sa za komunizmu neohli – hovorili, písali, maľovali, spievali... slobodne. Paralelná kultúra, ako sme tomu pred rokom 1989 hovorili, na Slovensku existovala. Nebola síce taká početná ako tá česká, ale bola. Tí ľudia riskovali, boli prenasledovaní, zatváraní.