Dôvodom je doteraz nevídaný prechod na zemný plyn, ktorého spaľovaním sa uvoľňuje o 45 percent menej uhlíka na jednotku energie. USA kedysi vyrábali približne polovicu svojej elektrickej energie z uhlia a len asi 20 percent zo zemného plynu. V posledných piatich rokoch sa tieto čísla menili, najprv pomaly, a teraz dramaticky: v apríli tohto roka sa podiel uhlia na celkovej výrobe energie prepadol na iba 32 percent a vyrovnal sa so zemným plynom.
Rýchly prechod Ameriky na zemný plyn je výsledkom troch desaťročí technologických inovácií, najmä rozvoja hydraulického štiepenia čiže „frakovania", ktoré otvorilo rozsiahle nové zdroje predtým nedostupného bridlicového plynu. Napriek niektorým legitímnym obavám o bezpečnosť možno obrovské prínosy tejto technológie len ťažko doceniť.
Tak predovšetkým frakovanie spôsobilo dramatický pokles cien plynu. Pri zohľadnení inflácie nebol plyn taký lacný už 35 rokov, pričom tohtoročná cena je 3- až 5-krát nižšia než okolo roku 2005.
Zníženie emisií je ešte impozantnejšie, ak berieme do úvahy, že v posledných dvoch desaťročiach sa populácia v USA rozrástla o ďalších 57 miliónov spotrebiteľov energie. Uhlíkové emisie na obyvateľa však klesli približne o 20 percent a dnes sú na najnižšej úrovni od roku 1961, keď z Bieleho domu odišiel Dwight D. Eisenhower.
David Victor, energetický expert z Kalifornskej univerzity odhaduje, že prechod z uhlia na zemný plyn znížil emisie v USA o 400 až 500 megaton (Mt) CO2 ročne. Aby sme toto číslo zasadili do perspektívy, je to približne dvojnásobok celkového vplyvu kjótskeho protokolu na uhlíkové emisie vo zvyšku sveta vrátane Európskej únie.
Je lákavé veriť, že za znížením emisií stoja obnoviteľné zdroje energie, ale čísla jasne hovoria niečo iné. Tridsaťtisíc veterných turbín v Amerike znižuje emisie CO2 o 50 Mt ročne, čo je len desatina úbytku dosiahnutého spaľovaním zemného plynu. Biopalivá znižujú emisie iba o desať Mt a solárne panely o ničotné tri Mt.
To je facka do tváre konvenčného uvažovania, ktoré tvrdí, že jediným spôsobom, ako bojovať proti klimatickým zmenám, je predpisovať uhlíkové škrty – prostredníctvom emisných kvót alebo uhlíkovej dane. Podľa európskych skúseností je však práve táto politika nesprávnou cestou, ako riešiť globálne otepľovanie. Od roku 1990 EÚ silne dotuje solárnu a veternú energiu za cenu presahujúcu 20 miliárd dolárov ročne. Emisie CO2 na obyvateľa však klesli len o necelú polovicu objemu dosiahnutého v USA – a v percentuálnom vyjadrení sa USA darí ešte lepšie. Vzhľadom na rozšírený skepticizmus Európanov k frakovaniu sa v EÚ žiadny plynový zázrak nekoná. Spolu s uzavretím jadrových elektrární v Nemecku to, paradoxne, viedlo k návratu uhlia.
Odhady naznačujú, že zníženie emisií CO2 v EÚ o ďalších 330 Mt s využitím uhlíkových daní by stálo 250 miliárd dolárov ročne. Frakovacia Bonanza v USA pritom nielenže zaisťuje oveľa väčšiu redukciu zadarmo, ale vďaka nižším nákladom na energiu vytvára aj dlhodobé spoločenské prínosy.
Ohromujúca pravda znie tak, že frakovanie uspelo tam, kde Kjóto a uhlíkové dane zlyhali. Takáto energetická inovácia predstavuje najúčinnejšie klimatické riešenie. Naproti tomu dotovanie súčasnej neefektívnej solárnej energie alebo etanolu je väčšinou len mrhaním peňazí, z ktorého majú prospech partikulárne záujmy.
Frakovanie nie je všeliek, ale je to zďaleka najlepšia voľba pre zelenú energiu tohto desaťročia.
Copyright: Project Syndicate, 2012
Rýchly prechod Ameriky na zemný plyn je výsledkom troch desaťročí technologických inovácií, najmä rozvoja hydraulického štiepenia čiže „frakovania", ktoré otvorilo rozsiahle nové zdroje predtým nedostupného bridlicového plynu. Napriek niektorým legitímnym obavám o bezpečnosť možno obrovské prínosy tejto technológie len ťažko doceniť.
Tak predovšetkým frakovanie spôsobilo dramatický pokles cien plynu. Pri zohľadnení inflácie nebol plyn taký lacný už 35 rokov, pričom tohtoročná cena je 3- až 5-krát nižšia než okolo roku 2005.
Zníženie emisií je ešte impozantnejšie, ak berieme do úvahy, že v posledných dvoch desaťročiach sa populácia v USA rozrástla o ďalších 57 miliónov spotrebiteľov energie. Uhlíkové emisie na obyvateľa však klesli približne o 20 percent a dnes sú na najnižšej úrovni od roku 1961, keď z Bieleho domu odišiel Dwight D. Eisenhower.
David Victor, energetický expert z Kalifornskej univerzity odhaduje, že prechod z uhlia na zemný plyn znížil emisie v USA o 400 až 500 megaton (Mt) CO2 ročne. Aby sme toto číslo zasadili do perspektívy, je to približne dvojnásobok celkového vplyvu kjótskeho protokolu na uhlíkové emisie vo zvyšku sveta vrátane Európskej únie.
Je lákavé veriť, že za znížením emisií stoja obnoviteľné zdroje energie, ale čísla jasne hovoria niečo iné. Tridsaťtisíc veterných turbín v Amerike znižuje emisie CO2 o 50 Mt ročne, čo je len desatina úbytku dosiahnutého spaľovaním zemného plynu. Biopalivá znižujú emisie iba o desať Mt a solárne panely o ničotné tri Mt.
To je facka do tváre konvenčného uvažovania, ktoré tvrdí, že jediným spôsobom, ako bojovať proti klimatickým zmenám, je predpisovať uhlíkové škrty – prostredníctvom emisných kvót alebo uhlíkovej dane. Podľa európskych skúseností je však práve táto politika nesprávnou cestou, ako riešiť globálne otepľovanie. Od roku 1990 EÚ silne dotuje solárnu a veternú energiu za cenu presahujúcu 20 miliárd dolárov ročne. Emisie CO2 na obyvateľa však klesli len o necelú polovicu objemu dosiahnutého v USA – a v percentuálnom vyjadrení sa USA darí ešte lepšie. Vzhľadom na rozšírený skepticizmus Európanov k frakovaniu sa v EÚ žiadny plynový zázrak nekoná. Spolu s uzavretím jadrových elektrární v Nemecku to, paradoxne, viedlo k návratu uhlia.
Odhady naznačujú, že zníženie emisií CO2 v EÚ o ďalších 330 Mt s využitím uhlíkových daní by stálo 250 miliárd dolárov ročne. Frakovacia Bonanza v USA pritom nielenže zaisťuje oveľa väčšiu redukciu zadarmo, ale vďaka nižším nákladom na energiu vytvára aj dlhodobé spoločenské prínosy.
Ohromujúca pravda znie tak, že frakovanie uspelo tam, kde Kjóto a uhlíkové dane zlyhali. Takáto energetická inovácia predstavuje najúčinnejšie klimatické riešenie. Naproti tomu dotovanie súčasnej neefektívnej solárnej energie alebo etanolu je väčšinou len mrhaním peňazí, z ktorého majú prospech partikulárne záujmy.
Frakovanie nie je všeliek, ale je to zďaleka najlepšia voľba pre zelenú energiu tohto desaťročia.
Copyright: Project Syndicate, 2012
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.