Národná hrdosť, to je vám taká zvláštna vec. Jednak ťažko definovateľná (kde sa končí hrdosť a začína sa nacizmus?), a potom dá sa vzťahovať na toľko rôznych elementov, že vlastne ťažko povedať, či je to pozitívna, alebo negatívna vec.

Logá sú zaujímavá vec. Napríklad taký Renault, v Košiciach vraj mestské zastupiteľstvo chce autá tejto značky vďaka kosoštvorcu zakázať... ale veď o tom si už písal... tak, tak...

Sú isté veci (prevažne sú to veci staré a ešte prevažnejšie sú to dopravné prostriedky) , ktoré vyzerajú, akoby boli živé. A čo viac, niektoré pripomínajú zvieratká. Zvieratká neurčité, pri pohľade na ktoré sa nedá s istotou povedať – aha, to vyzerá ako mačka, ale predsa v človeku vyvolávajú isté pocity nehy.

Ľubica Orechovská je výborná herečka. A veď bodaj by aj nebola, pochádza zo slávneho Mistríkovho rodu, nové priezvisko získala svadbou s mojím spolusediacim z gymnázia Petrom Orechovským. Ľubica hrá vo filme Občiansky preukaz jednu z hlavných úloh. Spolu so sestrou Zuzanou. Hrajú colníčky. V Komárne, za socializmu. A prehliadajú osobné veci rodiny jedného z hlavných hrdinov tohto famózneho filmu.

O chvíľu idem na odovzdávanie hudobných cien RadioHead Awards, ktoré udeľuje Rádio FM. Hudobné ceny, ktoré odovzdáva jeden z okruhov verejnoprávneho rozhlasu. Dve veci, ktoré sa mi zdajú nezmyslom, sa spojili do jedného večera a ja tam idem a hľadám dôvod, prečo.

Slováci, ktorí ostávajú v Írsku, sa zhodnú na dvoch veciach: kríza, ktorá zasiahla Írsko, má negatívne, ale aj veľmi pozitívne účinky. Keltský tiger už bol vážne chorý.

Milujem tie reči, že ženy patria do politiky, lebo tam vnášajú jemnosť, empatiu či slušnosť. Počúvame to pred každými voľbami, keď rôzne aktivistky skúmajú, či je na kandidátkach dostatok žien. Lebo keď nebudú ženy, tak nebude ani slušnosti ani jemnosti.

Jedným z najskúsenejších politikov novej vlády je minister zahraničných vecí. Mikuláš Dzurinda pritom nijako špeciálne netúžil byť ministrom tohto rezortu kvôli tomu, že by sa vyžíval v zahraničnej politike.

My sme tu doma. Hrajme fér a s úsmevom za Slovensko. Dve kampane na to isté. Dva pohľady, ktoré vystihujú našu krajinu úplne parádne. Radi sa označujeme za národ holubičí. Radi sa pýšime svojou pohostinnosťou. Radi vravíme o mierumilovnosti. Zároveň zbožňujeme silu. Svätopluk tasí meč. Rež a rúbaj do krve. Plagáty s usmiatou infantilnou nezábudkou, nabádajúce na fér hru a k tomu, „aby sa hokejoví fanúšikovia na Slovensku cítili príjemne a v budúcnosti sa k nám vrátili spolu so svojimi rodinami a priateľmi“, je skutočne podarená...

Pri niektorých veciach človeku napadne, že je vlastne zázrak, že ešte existujú. Že pretrvali tých dvadsať a viac rokov, čo si ich pamätáte, že sa z doby, keď bol problém mať pevnú telefónnu linku, internet neexistoval a mobily tiež nie, dokázali nerušene preniesť do druhého desaťročia nášho storočia. Že s nimi nič neurobilo ani rozdeľovanie štátov, ani ich pomalé spájanie v Európskej únii, ani Schengen, ani svetová hospodárska kríza a že aj ten pád eura by vydržali. Zázrak, o ktorom vám chcem napísať, sa volá Košičan.