„Áno, tu ich máme,“ povedala predavačka v kníhkupectve a ukázala na hromádku tmavomodrých kníh. Keďže boli všetky zatavené v igelite, ako sa to robí pri drahších tituloch, aby sa „neohmatali“, poprosil som, či by mi jeden exemplár nerozbalila. Po sekundovom váhaní to urobila a ja som sa rýchlo pozrel do obsahu, a potom na nájdenú stranu. Bolo to tam.

Na začiatku rovno poviem, že nie som, pokiaľ ide o rádioaktivitu, celkom objektívny. Mojim rodičom a prarodičom sa totiž podarilo v polovici sedemdesiatych rokov postaviť rodinný dom v jednej z najkrajších štvrtí Prahy, v Klánoviciach, priamo uprostred najväčšieho lesa, aký v Prahe nájdete. Ako to tak v živote býva, nikdy nevyjde všetko dokonale. Mojim rodičom a prarodičom sa ten dom veľmi nevydaril. Nielenže je to taký socialistický rodinný paneláčik s brizolitovou omietkou (ktorá však drží aj po takmer štyridsiatich rokoch skoro nedotknutá), ale najmä svieti, presnejšie povedané, žiari.

Chodím na futbal. Od neskorej dospelosti, a to z toho dôvodu, že sa z môjho syna vďaka nejakému miešaniu génov za generácie vykľul futbalista. A to Futbalista s veľkým F, opora tímu FC Klánovice, vlani kráľ strelcov druhej triedy mladších žiakov, ktorého sa pokúšal do svojich radov získať aj jeden z tímov druhej ligy...

Ešte dnes, keď si na tú noc spomeniem, nie je mi veľmi dobre. Boli to okrúhle oslavy oslobodenia koncentračných táborov v Osvienčime a Brezinke. Prišiel som vtedy z Prahy autom, bolo to taká hnusná januárová zima, aká len zima v januári vie byť hnusná.

Môj otec robil takmer celý život v Škode Praha, v podniku svojho času takom slávnom, ako jeho mladoboleslavská alebo plzenská obdoba. V podniku, ktorý staval elektrárne po celom svete, čo vedelo a aj dnes vie len pár firiem na celej zemeguli.

Lietadlo Tupolev Tu-154M sa pred siedmimi rokmi zrútilo pri pristávaní, zahynul poľský prezident Lech Kaczyński s manželkou Mariou a mnoho ďalších poľských osobností. Luboš Palata písal o svojich spomienkach na nešťastie rok po ňom.

Sú to iní Česi, Slováci, Poliaci, Nemci... Berú tisíce eur mesačne, žijú a pracujú tisíce kilometrov od svojich domovov, slúžia zvláštnemu súštátiu, o ktorom nikto nevie, čo to je, a už vôbec nikto netuší, čo z neho časom bude. Na návrší nad starým mestom si postavili vlastnú štvrť, ktorá, pretože do šírky veľmi rásť nemôže, mohutnie a šplhá sa do výšky. Nie sú obyvateľmi mesta, v ktorom celé roky žijú, ale ani krajiny, z ktorej pochádzajú. Sú to „Bruselčania“.

Zišlo sa nás v pražskom televíznom štúdiu osem. Dvaja moderátori a šesť hostí, aby sme sa v televíznom štúdiu s vážnou tvárou bavili takmer hodinu v programe Českej televízie Kontexty o otázke, ktorá znela „Spolková krajina Česko, alebo prežijeme bez Nemecka?“.

Pred tridsiatimi rokmi bola Solidarita legendou. Pred dvadsiatimi rokmi porazila komunistov. Pred desiatimi rokmi bola pri moci, ale potom sa Volebné hnutie Solidarita ani nedostalo do parlamentu.

Bolo pol ôsmej večer, keď sme pred dvoma týždňami dorazili do bytu známeho mojej berlínskej kamarátky, ktorý nás u seba nechal prespať. Keď sme si deň predtým telefonovali, trochu som šetril, takže to naozaj nebol dlhý hovor.