Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Stredná Európa Luboša Palatu

.luboš Palata .časopis .európa

Pred tridsiatimi rokmi bola Solidarita legendou. Pred dvadsiatimi rokmi porazila komunistov. Pred desiatimi rokmi bola pri moci, ale potom sa Volebné hnutie Solidarita ani nedostalo do parlamentu.

Dnes je len odvarom svojej bývalej značky, rozhádanou partiou, ktorá si kadečo vyčíta a v ktorej sa bojuje predovšetkým o moc. A tiež sú to odbory, silné, ale len jedny z niekoľkých, odbory, v ktorých je len dvadsatina členov oproti dobe pred tridsiatimi rokmi. A ktoré, čo je jeden z najväčších paradoxov, strčia hravo do vrecka odborárske centrály, čo po potlačení Solidarity vojenským stanným právom vytvorila vtedajšia Jaruzelského poľská vojenská junta.
Vôbec sa nečudujem Lechovi Walesovi, že sa na oslavách tridsaťročia vzniku Solidarity nezúčastnil. Podarilo sa mu odhadnúť situáciu a svojou neúčasťou sa od súčasnej podoby Solidarity, stále militantnejších a spolitizovanejších ľavičiarskych nacionalistických odborov, dištancovať. „Chcel by som si od toho všetkého jednoducho ľudsky odpočinúť,“ vysvetlil to Walesa a ja mu celkom rozumiem. Časť poľskej „postsolidárnej“ scény si totiž vzala do hlavy, že domnienka, že sa v sedemdesiatych rokoch Walesa upísal komunistickej štátnej bezpečnosti, sa musí stať historicky nespochybniteľným faktom. A už dlhé roky sa snaží knihami, článkami, zverejňovaním všetkého, čo sa zachovalo z toho, čo Štátna bezpečnosť o Walesovi spísala, jeho legendu zničiť. Darí sa to neveľmi, ale o to viac to v týchto hlásateľoch „jedinej pravdy“ posilňuje v slobodných poľských pomeroch pocit disidentstva, výlučnosti a akejsi svätej viery.
Ja sa priznám, že neviem a že je to navyše vcelku jedno. To, čo Walesovi nikto nevezme, je jeho úloha pred tridsiatimi rokmi a v desaťročiach potom. To, že on, elektrikár z gdanských lodeníc, je tým prvým z mnohých hrdinov poľského boja proti komunizmu. Boja, ktorý jediný – s výnimkou budapeštianskeho povstania v roku 1956 – si názov „boj“ zaslúži. A za ďaleko väčší problém než Walesovo možné zlyhanie v kontaktoch s poľskou Štátnou bezpečnosťou pokladám dobu jeho prezidentstva – keď sa, a to je možné povedať celkom objektívne, ako hlava poľského štátu neosvedčil.
Tú dobu som zažil, na rozdiel od sedemdesiatych či osemdesiatych rokov, už ako novinár, a Poľsko bolo vtedy chaotickou krajinou, kde vďaka Walesovmu deštruktívnemu pôsobeniu bol problém zapamätať si nielen ministrov jednotlivých poľských vlád, ale dokonca aj premiérov. Môj dojem z Walesu nenapravilo ani to, že mi poskytol skutočne veľkorysý rozhovor, z ktorého mi štáb jeho vlastnej prezidentskej televízie poslal videokazetu, ktorú, ako sa hovorí, mám stále ešte niekde schovanú. Oveľa radšej si spomínam na roky potom, keď som s Walesom – už ako bývalým prezidentom – robil spomienkové rozhovory, v ktorých ma vždy prekvapil nejakou veľkorysou, obzor iných stredoeurópskych politikov presahujúcou myšlienkou. Napríklad, keď mi tak pred piatimi rokmi vo svojej pracovni na konci námestia v Gdansku povedal, že by sme si mali pri všetkom, čo robíme, klásť otázku, ako to prospieva tej našej Európe.
Zatiaľ čo Walesu mám vďaka týmto zábleskom vlastne rád, z dnešnej podoby Solidarity mám  trochu strach. Stále je to totiž veľké meno, za ktorým však už dnes nie sú veľkí ľudia, ani veľké myšlienky. Občas dokonca myšlienky malé, niekedy dokonca také tie typické odborárske demagógie so zachovaním výroby, zvýšením platov, k tomu horiace ohne a tak. A nad nimi rovnaké vlajky s nápisom „Solidarnosc“ ako v roku 1980.
Veľká legenda rozmenená na drobné. Trochu sa o to veľké meno bojím. Napokon, tak ako Walesa, ktorý má občas veľkú, vizionársku pravdu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite