Dokumentárne divadlo Natálka, ktoré poukazuje na extrémizmus, čelí kritike zo strany ĽSNS. Štefan Hríb pred rokom navštívil rodinu malej Natálky, ktorá prežila pokus o vraždu.

Prvé programové vyhlásenie Verejnosti proti násiliu (vtedy ešte občianskej iniciatívy) a Koordinačného výboru slovenských vysokoškolákov bolo publikované 25. novembra 1989. Malo dvanásť bodov, niektoré boli splnené. Napríklad parlament je skutočne parlamentom slovenského národa (a zrkadlom jeho tváre), podnikať sa skutočne môže, podobne ako zhromažďovať, spolčovať, slobodne cestovať, vedúca úloha Komunistickej strany neexistuje a podobne. Niektoré naplnené neboli, najmä nestrannosť súdov, odluka cirkvi od štátu.

V knihe Preto s Lebom od Tomáša Uleja nájdeme aforizmus: „Matka a milenka – ako ťa spravia – taký si.“ Ako rodičia sa nad tým môžeme pousmiať aj zaplakať, ak si uvedomíme, ako už v ranom detstve ovplyvňujeme psychiku našich potomkov v dospelosti.

Ako nám mozog pomáha vedieť, kde práve sme? Ako to, že potme trafíme v noci do kúpeľne? Máme v hlave kompas? Ako to súvisí s Kantom? Prečo majú alzheimeroví pacienti problémy s orientáciou?

Dnes mě pri rozjímaní napadlo, že ten nápad z bible, že Búh, nechá ukřižovat a dlouho trpět svého syna, aby ho pak vzkřísil, možná vznikl v mysli nějakého sadistického otce s omnipotentne narcistickou povahou. Takto vo svojom statuse na facebooku o veľkonočnom príbehu rozjímal detský psychiater Peter Pothe. Jeho rozpakom rozumiem. Ak taký inteligentný a citlivý človek vidí veľkonočný príbeh takto, ako je možné, že som tomu príbehu uveril a verím mu dodnes? Nie je to príbeh, ktorý odhaľuje iba ťažkú patológiu?

Jsou mezi námi pouhé tři a půl roků. Co je to, vzhledem k tomu, že ani ty, ani já jsme na směru našich cest nikdy nic neměnili! Nic je to! Tedy pokud jde o hlavu; těla si mohou za tu dobu s námi pořádně pohrát… Nepřeji ti to!