Odišlo dvadsať rokov z môjho života a vznikla obrovská diera. Budem si myslieť, že Serjožka odišiel niekde na dlhú hosťovačku. Že kdesi zmizol a jedného dňa sa vráti. Stále budem naňho čakať. Viem, že raz sa určite stretneme.

Na to sa ma opýtala moja madagaskarská spolubývajúca jedno ráno na našej strednej škole v Nórsku. Že vraj jej Bielorus včera povedal, že jar už cítiť vo vzduchu, ale že ona nevie, čo má cítiť, pretože na Madagaskare jar nemajú.

„Sviecou mojej nohe je tvoje slovo, svetlom môjmu chodníku.“ To je krátka veta z

Prvýkrát sme išli na výlet vo štvorke. Ja, moja sestra Terezka, mama a jej frajer Jirko. Mama mala narodeniny a toto bol jej darček. Počasie nevyzeralo úplne ružovo, nad Tatrami síce bolo jasno, ale práve Lomničák bol v mrakoch.

Keď som v horúce piatkové popoludnie míňal v Komárne sochu jazdca, okolo ktorej už postávala skupinka policajtov, vôbec som netušil, v akom protiklade budú tento rok moje zážitky z festivalu Arcus temporum v maďarskej Pannonhalme s absurdnou spoločenskou realitou.

Je nepriateľom číslo jeden kalábrijskej mafie. Len na prečítanie zoznamu vyšetrovaní, ktoré viedol a mien ním zatknutých mafiánov treba niekoľko hodín. Už dvadsaťtri rokov stojí v prvej línii v boji proti organizovanému zločinu. Zástupca prokurátora súdu v Reggio Calabrii, Nicola Gratteri.

V začiatkoch mojich skúseností s nevidomými ľuďmi ma zaujímalo množstvo vecí, nepoznaných pocitov, ktoré môžu prežívať títo ľudia.

Pred očami mám obraz malej krajiny v srdci Európy, ktorá si hľadá vlastnú identitu. A okolo nej sa rozprestiera svet z konca 20. storočia. Svet, v ktorom sa dali do pohybu mohutné islamské zástupy, aby začali napĺňať priestor, vyprázdnený po čiastočnom riešení problému Východ – Západ a aby s hrozivou jednoznačnosťou začali svoj boj o presun ťažiska svetovej rovnováhy. Svoj boj za právo byť pri tom, keď sa rozdeľujú zdroje, byť pri tom, keď sa koncipuje vízia novej budúcnosti. Keď hovorím o vízii novej budúcnosti, myslím to vážne. Model necelej desiatky percent svetovej populácie, ktorá spotrebúva takmer dve tretiny svetových zdrojov, nemôže byť modelom, o ktorý sa treba a možno vážne usilovať. Nové hodnoty musia byť hodnotami pokoja, morálky, skromnosti, priateľstva, tolerancie. V opačnom prípade nás čaká rozpad svetového ekosystému, regionálne konflikty, nové otroctvá, nové totality. Európa to vie a začína budovať nový spoločenský útvar, zbavený nezmyselných prekážok, ktoré bránia mobilite, útvar zbavený nezmyselných predpisov, ktoré bránia výmene tovarov a služieb a znemožňujú výmenu informácií a slobodný rozvoj každého človeka. V tejto chvíli veľkých metamorfóz malé Slovensko vidí svoj príspevok k tomuto procesu v tom, že namiesto hrdej tváre a svojráznych čŕt ukáže svetu grimasu zakomplexovaného, rozškriepeného, nesamostatného spoločenstva. Ako inak interpretovať hašterivú snahu malého národa, ktorý odrádza aj tých niekoľkých odvážlivcov, ochotných investovať do deformovanej slovenskej ekonomiky, ktorá sa bez zahraničnej pomoci jednoducho nemôže postaviť na nohy. A odrádza ich jedným-jediným – hlasným volaním zriecť sa jednoty s Českou republikou, svojou manifestáciou netolerancie k vlastným spoluobčanom.

Na tomto mieste si každý týždeň s chuťou čítam Kvakúňa, Kaščanku či Mičuháza. Tak občas hovoríme Mišovi Kaščákovi, môjmu kamarátovi, a akousi zvláštnou hrou osudu môjmu súčasnému šéfovi. Myslel som si, že Miša už poznám dokonale, prežili sme spolu pánske záťahy, festivaly, ale aj svadby či rodinné dovolenky. No jedno som si nejako neuvedomoval – jeho oddanosť hudbe a všetkému čo s ňou súvisí.

Odjakživa mám rád cirkusy. Určite to súvisí s podobným zanietením môjho otca, podobne spolu „zdieľame“ záľubu v kolotočoch.