Nikdy ma neprestane fascinovať, ako sa z rešpektovaného televízneho seriálu, ktorý prešiel testom z najťažších – stal sa úspešným v globálnom meradle, presadil sa vo vôbec najtvrdšej konkurencii a navyše ho odobrila nemilosrdná kritika – stane v našich domácich pomeroch prepadák. Pritom je jedno, o aký ide žáner, tému, formát, našinci sa jednoducho nedívajú, respektíve, dívajú sa, ale v malých, komerčne nezaujímavých počtoch.

„Život človeka je pre sirotu vždy príliš krátky, než aby mohol spracovať svoj osud.“ Peter Wawerzinek sa vo svojej Krkavčej láske o to pokúsil. Ide o knihu, v ktorej sa miestami neznesiteľná drásavosť paradoxne spojila s úspechom u čitateľov i kritikov.

Ako môže žiť viac ako 1,5 milióna Palestínčanov na území veľkom ako desaťkilometrový pás popri diaľnici medzi Bratislavou a Trnavou? Na území s najväčšou hustotou osídlenia na svete? Bol som tam dvakrát. Prvý raz v roku 2003, keď vypukla druhá intifáda, teda protizraleské povstanie za vlády Ariela Šarona. To tam ešte nevládlo hnutie Hamas, žil Jásir Arafat a v Gaze ešte vtedy boli aj židovskí osadníci chránení armádou. Pár dní pred našou návštevou rakety vystrelené z izraelských stíhačiek zničili neveľkú budovu, ktorú turistický sprievodca Lonely Planet označuje ako Arafat house, jedno zo sídiel vodcu. S českým kolegom sme sa – ako jediní hostia – ubytovali v hoteli Adam, na terase povieval vlahý jarný vetrík od Stredozemného mora. Úslušný čašník priniesol džús z čerstvo vyžmýkaných pomarančov, švajčiarsky syr, omeletu, šunku. Pustý bol aj hotel Palestína, hotel Cliff, dokonca aj plážový klub OSN zíval prázdnotou. Až spomienka na nočný zvuk izraelských stíhačiek nás vrátila do reality. Na druhý deň sme boli na pohrebe 24-ročného Palestínčana, ktorého pri útoku na židovských osadníkov zastrelili izraelskí vojaci. V uliciach boli tisíce ľudí, vo veľkom sa strieľalo do vzduchu, maskovaní bojovníci Hamásu nás s kolegom ťahali do dedinky pri meste Insiret, kde Abdul, ako sa chlapec volal, vyrastal a žil. Mal som vtedy možnosť hovoriť s jeho matkou a bol to šialený rozhovor. Bola hrdá na to, že počas intifády prišla o všetkých troch synov. „Sú to šahídovia, mučeníci,“ opakovala. A priznala finančnú podporu od irackých fondov Saddáma Husajna.

Občas si vravím, že tu v strednej Európe prežívame najlepšie časy, aké sa nám kedy pošťastili. Posledné týždne, keď sa Česko, a vďaka nemu aj ostatné krajiny naokolo, vrátili do doby alkoholového temna, ma však z tejto istoty vykoľajili. Najmenej dve desiatky ľudí, ktorí zomreli len preto, že si dali „frťana“, to je niečo, o čom som dosiaľ len čítal alebo začul. A to som, pokiaľ ide o alkohol, zažil toho už dosť.

Mám Rusov rád. Ale nemám rád Rusko. Najmä to dnešné, zákerne diktátorské, mafiánske, niekde v hĺbke stále totalitné, to Rusko, z ktorého k nám v dnešnej putinovsko-medvedevovskej konštelácii nemôže prísť nič dobré. To neznamená, že k nám z Ruska nemôžu prísť dobrí Rusi, pretože tých je aj v dnešnom Rusku veľa. Problémom však je, že k nám prichádzajú a zrejme v omnoho väčšom množstve, aj zlí Rusi. Prichádzajú nielen so svojimi miliónmi a niekedy aj miliardami dolárov, ale aj so svojimi východnými spôsobmi. Tie spôsoby spočívajú v presvedčení, že kúpiť sa dá všetko, že demokracia a právo sú len škrupinky, polícia je neškodná, zákony ohybné a politici úplatní.

Medzi deťmi je to vraj najznámejšia a najobľúbenejšia zelenina. Niet sa čo čudovať: je farebná, sladká, dá sa perfektne hlasno chrúmať a navyše – neuveriteľne ľahko sa dá nakresliť. Mrkva je skrátka super.

Za oknom trčí starodávna televízna anténa. Ale je to len maškaráda. Televízny signál v skutočnosti prichádza cez televízny kábel, ktorý ide popod niekoľko striech a nad jednou ulicou. Nelegálny kábel prináša niekoľkým rodinám výber rozprávok, seriálov a muzikálov za niekoľko konvertibilných pesos mesačne. (Ide asi o osem eur mesačne.) O tom, čo sa práve pozerá, rozhoduje iba majiteľ satelitného taniera.

Pri troche námahy sa Slovensko dá vnímať ako obrovská krajina. V Bratislave nastúpite do auta, tri hodiny frčíte po maďarskej diaľnici, a hneď v prvom rumunskom mestečku sa dohovoríte zase po slovensky.

Spisovateľa Petra Krištúfka doteraz vnímali len ako “autora menších foriem”. Vyše 500-stranový román Dom hluchého to všetko zmenil. Ide totiž o zásadné dielo. A nielen rozsahom.

Asi si väčšina z vás nedokáže predstaviť, čo je to existovať takmer tri týždne bez teplej sprchy. A existovať bez nej v Himalájach na konci novembra. Aj keď väčšina minihotelíkov na treku okolo Annapurny sľubuje „hot shower 24 hour" márne vysvetľujem svojim turistom, že je to „poloodrb“ a znamená to, že prevádzkar má jeden minipidi solar panel a teplú sprchu schytajú maximálne tak prví traja ľudia, čo prídu, a aj to len pred treťou hodinou, kým ešte svieti slnko. Ja už som sa tými rokmi tu naučila neumývať. Čovek, ktorý sa chce v Himalájach stále umývať, zaručene ochorie. Či už mu ide teplá voda, alebo nie. Týždeň vydržím v pohode, merino vlna nesmrdí a prach sa dá oprášiť.