Je to už dávno, čo som bol na stáži v rakúskych novinách Kleine Zeitungen v Klagenfurte. Mimochodom, idylické miesto. Alpy, krásne, priezračné a v lete aj teplé jazerá, otvorený kraj na juh Európy, svojím spôsobom úplná blahobytná idyla. Na starosť ma dostal jeden novinár, z môjho pohľadu postarší, v tom roku 1992 elegantný štyridsiatnik. „U nás sa cez víkend mestá vyľudnia, ľudia odchádzajú na svoje chaty a chalupy,“ hovoril som mu. Čudoval sa. „Tu v Rakúsku si vlastný víkendový dom môžu dovoliť len najbohatší. Hmm, to je naozaj zvláštne.“

Ak sa spýtate priemerne vzdelaného človeka, čo majú v znaku lekári a farmaceuti, pravdepodobne odpovie, že je to nejaká palica, okolo ktorej je obtočený had. Tento starogrécky symbol má vraj predstavovať silu, zdravie a úspešné hojenie.

Pýtam sa sám seba, čo nás robí ľuďmi. Jedna odpoveď na mňa hneď vyskočí, nie je to jediná odpoveď, aj keď otázka ju sama podnecuje. Ľuďmi nás robí to, že si kladieme otázky. Všetky zvieratá majú záujmy, inštinkty a vnímanie. Všetky zvieratá majú nejakú rámcovú predstavu o svete, v ktorom žijú. Ale len my si o svojom prostredí kladieme otázky. Len my odmietame byť definovaní svetom, v ktorom žijeme, a namiesto toho sa snažíme definovať náš druh a našu prirodzenosť.

Tento stĺpček je o českých viditeľných udalostiach a ich skrytom pozadí. Hneď tá prvá je neprehliadnuteľná, len najkvalitnejšie české médiá majú problém o nej písať. Ide v nej totiž o ich vlastníka Zdeňka Bakalu. Podľa časopisu Forbes je Zdeněk Bakala tretí najbohatší český občan (po Petrovi Kellnerovi a Andrejovi Babišovi). Alebo aspoň býval, pretože jeho bohatstvo sa roztápa na burzovom slnku a scvrkáva sa pod politickým tlakom. Pred tromi týždňami sa demonštrácia baníkov v Ostrave pred sídlom „Bakalových“ baní skončila rozbitím recepcie. So strachom zo zatvárania priemyslu v moravsko-sliezskom kraji pracuje predovšetkým prezident Miloš Zeman v kampani pred októbrovými voľbami.

Majú dejiny vždy zmysel? Nemáme azda dosť príkladov nezmyselných vojen a nezmyselných obetí? Kedysi o tom písal Milan Kundera. V Neznesiteľnej ľahkosti bytia pripomenul príklad vojny, ktorú proti sebe v dávnej minulosti viedli dva černošské kmene. Kunderovu metaforu, obávam sa, možno dokonale použiť aj pri opise konfliktov v Sýrii a Egypte.

Prišli k nám z moslimských krajín, kde bol alebo je krvavý konflikt. Nie sú to utečenci z táborov. Získali tu prácu, založili si rodiny, majú spoločenské postavenie, niektorí aj slovenské občianstvo. Afganský lekár, egyptský a sýrsky inžinier. Čo si myslia o tejto krajine? A čo o tej, odkiaľ pochádzajú?

Dňa 29. mája 1985 otriasla svetom tragédia pred finále pohára majstrov. Na bruselskom štadióne Heysel sa po útoku fanúšikov Liverpoolu na sektor fanúšikov Juventusu prepadla mohutná betónová stena, pod ktorej troskami prišlo o život 38 ľudí.

Návšteva červenokamenského hradu je dobrý tip na výlet. Pre väčšinu rodín, žijúcich v okruhu 50 km, je to dokonca niečo ako povinná jazda. Svoje si tu nájdu tí, čo majú o históriu seriózny záujem, aj tí, čo si chcú len príjemne užiť nedeľné popoludnie v historických kulisách.

V každom jednom dome či reštaurácii majú na ňu svoj unikátny a generáciami overený recept. Nedajú na ten svoj dopustiť a dokážu sa o ňom hádať celé hodiny. Po francúzsky a poriadne nahlas. Veď ide o ich najcennejší gastronomický drahokam - bujabézu.

Nový Superman, operujúci aj v našich kinách od 20. mája pod krycím názvom Muž z ocele, bol jedným z najočakávanejších veľkých letných filmových blockbusterov. Asi zaslúžene, pri jeho zrode sa totiž zišli dvaja velikáni súčasného Hollywoodu, scenáristi, režiséri, producenti a vôbec, multitalentovaní tvorcovia Zack Snyder a Christopher Nolan.