Po Idiotovi v Astorke a Zločine a treste v Mestskom divadle Žilina tu máme Bratov Karamazovovcov v Slovenskom národnom divadle. Dostojevského divadelná sezóna vrcholí.

Filmové leto sa začína. Trocha predčasne, ale o to intenzívnejšie. Týždeň čo týždeň až do septembra uvidíme v kinách aspoň jeden kúsok s tým najveľkorysejším rozpočtom a najväčšími komerčnými ambíciami. Žiadny z nich však nebude taký dôležitý, spoločensky dôležitý, ako český autorský celovečerný dokument režisérky a scenáristky Silvie Dymákovej Šmejdi. Začal sa premietať 18.4., v tých istých multiplexoch ako povedzme „nový Tom Cruise“, len v menších sálach. Treba dúfať, že naň budú chodiť ľudia a najlepšie aj so svojimi seniormi.

Aktuálnym laureátom Ceny Dominika Tatarku za rok 2012 je básnik, vydavateľ a rozhlasový autor Oleg Pastier. Cena mu bola udelená za knihu Za ozvenou tichých hlasov II (Päť scenárov, päť koláží). Prinášame jeho „tatarkovskú reč“.

Kniha významného anglického filosofa Rogera Scrutona O potřebě pesimismu (The Uses of Pesimism) je jako celé jeho rozsáhlé dílo zásadním příspěvkem k pochopení největších bludů, které ohrožují západní civilizaci.

Minulý štvrtok poslal švajčiarsky súd v Bellinzone na štyri roky a štyri mesiace do väzenia Antonína Koláčka (54) a spolu s ním štyroch ďalších Čechov, ktorí koncom 90. rokov spáchali mnohomiliardovú privatizačnú krádež. Pri tej správe mi až slzy vbehli do očí: Veď to je moja mladosť! O nečistom ovládnutí Mosteckej uhoľnej som písal pätnásť rokov.

Filmy o únosoch a vyjednávačoch, najmä tie americké, by sme na prstoch nespočítali. V tej záplave nakrútiť na Starom kontinente podobný (ale zároveň aj celkom iný) príbeh, ktorý vysoko vyčnieva nad ostatné, nie je triviálne. Tobiasovi Lindholmovi sa to podarilo na celej čiare.

Názov kapely je zásadná vec. Preto tie zdanlivo nedôležité názvy ako Načo názov, Ještě sme se nedohodli a podobne. Sú za nimi hodiny dohadov a vyčerpávajúcich úvah, ktoré nikam neviedli. Ja mám rada dadaistické názvy našich domácich kapiel, ktoré hrajú čosi, čo môj kamarát z Ostravy nazýva „bratislavský spodný prúd“. To je špecifický druh hudby neumelých, idealistických kapiel garážového typu, ktoré mali taký pretlak, až vybuchli ako supernova. Väčšina z nich už neexistuje.

Jedna vec sú migranti z moslimských krajín, ktorí si „preskákali“ martýrium na úradoch, už ovládajú minimálne základy slovenčiny a sú plnohodnotne zapojení do našej spoločnosti. Ale ako je to s tými moslimami, ktorí na Slovensko prichádzajú – aj z dôvodu rozvrátených pomerov v ich krajinách? Aj takýmto ľuďom sa venuje Liga za ľudské práva (HRL).Šéfka HRL Zuzana Števulová upozorňuje na zásadný rozpor. Slovensko síce oficiálne prijalo koncepciu integračnej politiky, no podľa HRL v praxi príliš integrácia nefunguje. Neexistujú nijaké štatistiky o tom, koľko cudzincov je u nás z moslimských krajín. Je však preukázané, že sú tu sledovaní.

Prišli k nám z moslimských krajín, kde bol alebo je krvavý konflikt. Nie sú to utečenci z táborov. Získali tu prácu, založili si rodiny, majú spoločenské postavenie, niektorí aj slovenské občianstvo. Afganský lekár, egyptský a sýrsky inžinier. Čo si myslia o tejto krajine? A čo o tej, odkiaľ pochádzajú?

Možno to niekomu znie čudne, ale náš šesťdesiaty ôsmy sa odohral v Prahe a v Bratislave, a nie v Paríži. Je to náramný rozdiel, najmä v spätnom pohľade po štyridsiatich piatich rokoch.