V Prahe sa mi z letného potu vyhodil smutný problém: odnechcelo sa mi tu hľadať čokoľvek nové. Matka miest sa v mojich očiach totiž vyprázdnila na tématický zábavný park. V Pragolande už aj za Zlatú uličku pýtajú vstupné. Spomienky sú, našťastie, zadarmo. Okrem koncertu Depeche Mode mi ich vyvolávali zubaté matriošky z plagátov propagujúcich Museum of Communism.

Tento mesiac uplynie 45 rokov, čo do Československa vstúpili vojská Varšavskej zmluvy. Nasledovalo 20 rokov „normalizácie“ ducha i celej krajiny. Z tých počiatočných čias mi v pamäti ostali tri svedectvá. Jednu moju známu navštívil slovenský kultúrny činiteľ a pri pohľade na budúcnosť povedal: „Budeme musieť klesnúť až na dno!“. Jeden dlhoročný politický väzeň mi zasa povedal: „Treba sa teraz zababušiť do kožucha a prezimovať.“ A Vlado Jukl nám mladým zdôraznil: „Čelom k masám! Dokiaľ nás nebudú tisíce, komunisti si s nami dajú ľahko rady!“

Lode z Kolbergu, čiže dnes Kolobrzegu, nemali ľudia na Bornholme veľmi v láske. Aspoň donedávna. Mnoho z nich totiž dodnes spomína, čo z tohto prístavu prišlo 9. mája 1945. Bornholm, najvýchodnejší ostrov Dánska, vtedy očakával pomerne pokojne koniec vojny. Nemecký veliteľ ostrova odovzdal kapituláciu britskému veleniu spojeneckých vojsk a čakal, že v priebehu niekoľkých dní prídu britské lode a on spolu s vyše desaťtisícovou posádkou a ďalšími tisíckami nemeckých utečencov poputuje do britského zajatia a do niektorej zo západných okupačných zón Nemecka.

Marek Stolarčík a ďalší moji lietajúci priatelia išli objavovať nepoznané hory Iránu. Mojich priateľov však v Iráne zatkli a pokladajú ich za špiónov. Prosím, pustite ich domov.

Časť rodiny mojej ženy Ludmily pochádza z Ukrajiny, z oblasti, pre ktorú sa vžilo označenie Volyň. Z mnohých detí, ktoré mali ukrajinská prababička a pradedo, zostala len Ludmilina babička a jej sestra, ktoré utiekli do Česka. Všetci ostatní zahynuli. Časť v dvadsiatych rokoch, keď sa krajinou prehnali boľševici a Pilsudského Poliaci, zvyšok za druhej svetovej vojny.

Ako milovníka čokolády ma lacné a v rovníkovej klíme väčšinou rozpustené supermarketové čokolády ťažko uspokoja. Ako Čechoslováka, odchovaného na čerstvom rannom chlebe, ma britský toastový chlieb priam uráža. Dobré syry nie sú v kenskej kultúre udomácnené napriek všadeprítomným stádam kráv, oviec a kôz. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som toto všetko a omnoho viac objavil v malom rovníkovom mestečku Nanyuki v podhorí Mt. Kenya.

Moja láska k trhom nemá vôbec nič spoločné s nákupnou horúčkou, jasné?! Celkom nič. Myslím, že korene tejto lásky, z ktorej človeku ide až také mravčenie po celom tele, sú ešte niekde v mojom detstve v Trnave, a v trnavskom jarmoku, ktorý každý september rozvíril vody tohto, vtedy tichého miesta. Stovky stánkov, kolotočov, a samozrejme, môj obľúbený nedeľný blšák, kde na zemi na handrách človek našiel naozajstné skvosty...

Milí priatelia. Dnes sa zdá, že majú zelenú iba odroni, odkundesi, vykukovia a lumpi. Slušný človek stojí v kúte a pozerá, čo mu zasa padne na hlavu. Keď som ešte ako dieťa chodil u nás na cintorín, okrem malých hrobčekov, ktoré patrili umrlcom detí môjho veku a štvorcových náhrobkov, pod ktorými boli desivé urny s popolom, fascinoval ma nevýslovným spôsobom jeden velikánsky hrob.

Walter Wiesner je lekár, ktorý žije v švajčiarskej obci Wittenbach v kantóne St. Gallen. Tvrdí, že kým sme mu nezavolali, myslel si, že reštitúcie jeho starej mamy Hildegardy Schulzovej sú uzavretá vec. Keď sme mu vysvetlili pozadie celého prípadu, zostal zaskočený.

Pred mesiacom mal v slovenských kinách premiéru film One Direction 3D, štylizovaný účelový dokument vraj momentálne o najpopulárnejšej chlapčenskej hudobnej skupine na svete. Medzi všetkými tými dievčatkami som si v kine pripadal až nepatrične. A pritom ja som bol domáci, pravidelný návštevník kina, a ony votrelkyne, niektoré v kine možno prvýkrát. Aspoň že sa nejačalo, mohlo sa, film to bol úžasný. Režíroval ho rešpektovaný dokumentarista Morgan Spurlock, okrem iného autor svojho času hojne diskutovaného dokumentu Super Size My, ktorý sa až ideologicky naváža do fastfoodu. I ďalšie jeho dokumenty sú ideologické, vrátane snímky Comic-Con Episode Four: A Fan´s Hope, v ktorej je ideológiou geekovstvo, čo je i mojím svetonázorom.