Tak teraz, keď už je toho plný bulvár (aj keď mi je ľúto, že ste to vy nevedeli prví), môžem konečne o tom hovoriť. Môžem konečne písať do tohto svojho týždenného terapeutického denníčka o tom, aké to je, keď sa po 30 rokoch vžívam do roly mamy. Mamy ako takej, ale v tomto štádiu najmä do mamy svojej. Nikdy som to nejako veľmi neriešila, vediac, že som bola, minimálne jednostranne, totálne nechcená, ale teraz, ako sa mi pomaly zväčšuje bruško, a nálady a emócie sa striedajú ako po nejakej šialenej droge, pričom citlivosť je nastavená na maximum, mám pocit, že moja mama musela byť asi bohyňa.

„Před mými zraky běží datum 16. května 1945, kdy se s nesmírnou slávou vracel prezident Beneš z emigrace do vlasti. „Ať žije! Ať žije!“ volal mu vstříc náš lid ze všech koutů naší země. Václavské náměstí bylo naplněno hlava na hlavě, když z tribuny se ozval jeho hlas. A 25. února 1948 prochází ozbrojená milice pražskými ulicemi a na čele má napsáno: „Ukřižujte ho!“. A Staroměstské náměstí je naplněno hlava na hlavě.“ (Lukavská, J.: Deníky z let 1925 až 1954. Eroika, Praha 2013, str. 357)

Načo cestovať cez celé mesto do kina, kde za vami neznámy človek chrústa čipsy a komentuje dej, keď si môžete film pozrieť bez toho, aby ste niekam išli. Zapnete počítač, vyberiete film a vyložíte si nohy. Internet mení filmový biznis na nepoznanie.

Rozbitá opozičná scéna si žije čulým životom, ktorý však málokoho zaujíma. Alebo ste si skutočne všimli, akú „strategickú dohodu“ uzavreli minulý týždeň exkádehák Daniel Lipšic a exsaskár Jozef Kollár?

Práca sa dá robiť srdcom alebo pre peniaze. V ojedinelých prípadoch sa stáva, že človek, ktorý sa nedá peniazmi ani po rokoch pokaziť, zrazu zarobí peniaze. Oni vás všetci tí ľudia, čo vám chcú dobre, prehovárajú, aby ste svoju prácu prispôsobili honbe za peniazmi, aby ste robili rádiovejšie pesničky, komerčnejšie zájazdy alebo vyrábali trendovejšie výrobky, ale vy robíte len to, čo máte radi, a tak, ako veríte, že je to správne. Ja som si od začiatku zvolila túto cestu, ale nestretla som na nej veľa podobných.

.otázka z minulého mesiaca Máme rajčinovú omáčku s izbovou teplotou a čerstvo z hrnca vytiahnuté horúce špagety. Kým sa do nich pustíme, potrebujeme ešte nastrúhať syr. Čo je lepšie, ak nechceme, aby bolo jedlo príliš studené – najprv pomiesať omáčku s horúcimi špagetami, alebo nechať počas strúhania syra zvyšné dve ingrediencie oddelené? (Otázka pochádza od Petra Matáka.)

Nepálska muzika nie je len o tradičných bubienkoch, flautičkách a husličkách. O tom, že tu fičí aj tvrdý rock, sa presvedčili tisíce ľudí, keď videli mojich Nepálcov hrať na nedávnej šnúre po Slovensku. Starý rock je vlastne hudba, s ktorou sa tu práve príchodzí turista stretne najskôr, keď vhupne do jednej z desiatok rockových krčiem v centre Káthmandu alebo Pokhary. Vojde tam preto, že začuje hrať starých Floydov, Zeppelinov, AC/DC, Boba Marleyho, ale aj novších Radiohead či Adele. Všetky kapely hrajú ten istý výber, asi sto pesničiek, a takmer všetky ich hrajú rovnako. Po roku či dvoch prestane do týchto krčiem chodiť, lebo už nemôže počuť Creep či Stairway to Heaven. Vtedy začne rozmýšľať, či tu vlastne existuje kvalitná pôvodná tvorba.

Hovorí, že Slováci majú tendenciu viac skúšať novinky na trhu ako Česi. S riaditeľom divízie spotrebiteľského panelu spoločnosti GfK pre ČR a SR Ladislavom Csengerim sme sa rozprávali o tom, akí sme spotrebitelia.

Predstavte si, že ste v miestnosti bez zvukov a bez svetla, alebo že máte zaviazané oči a zapchaté uši. Nie na chvíľu, celý život. Hluchoslepota, či už úplná, alebo čiastočná, je najťažšie zmyslové postihnutie. Ako žijú tí, ktorých scvrknutý svet siaha po končeky prstov?

Často počuť názor, že mladí ľudia potrebujú získať kvalitné vzdelanie, aby sa dobre uplatnili na trhu práce. Jedným dychom sa zvykne dodávať, že práve preto je nutné konečne niečo urobiť pre skvalitnenie nášho školstva. Ak vám táto implikácia pripadá správna, usvedčuje vás tak trochu z myslenia hodného minulého storočia. Dokazuje totiž, že ešte stále máte problematiku vzdelávania automaticky a nerozlučne spojenú iba so školou a so školstvom. Pred sto rokmi možno naozaj platilo, že keď sa chcel niekto čosi naučiť, jedinou reálnou možnosťou bolo absolvovanie formálneho vzdelávania v škole. Táto inštitúcia si tak po stáročia udržiavala absolútny monopol na vzdelávanie. Niečo sa dalo naučiť aj z kníh a časopisov, no v porovnaní s dneš¬kom ich bolo málo a neboli zďaleka také dostupné.