„Šľak ma ide trafiť,“ ako písaval vo svojich stĺpčekoch pán Satinský, keď musím ísť kvôli detským topánočkám do Eurovei. Prechádzam okolo miesta, kde stálo divadlo Stoka, kde muselo padnúť, byť zbúrané, aby uvoľnilo miesto čomusi novému, ale čomu vlastne? Nech sa prepadnem, na tom mieste do dnešného dňa nie je postavené nič. Nič. Oproti vysokým skleneným budovám je jeden modrý, umelohmotný plot. Za plotom rastie burina a tam, kde divadlo pokojne mohlo stáť aj dnes, žiť z krčmy bohato navštevovanej turistami, rastie burina vysoká tri metre.

Pozrite na slovenské (nielen politické) pomery, na ducha spoločnosti, v ktorej žijeme, na vyprázdnenosť myšlienok a slov, na citové vyhladovanie ľudí, na ich únavu zo života povrchnosti. Z tejto reality faktov usúďte, či sa tu aspoň v základných rysoch uberáme správnym smerom. Referendum nám odpovedalo na mnohé otázky, ktoré sme si ani nekládli. Jeho výsledky sú pre konzervatívca sklamaním. Avšak nesú v sebe skrytý náboj tvorivého nepokoja.

Keď prišla Aliancia za rodinu s referendom, napadlo mi, či sa ním neublíži homosexuálom, ale paradoxne aj katolíkom. Dnes je moja obava ešte silnejšia.

Palestínčania, národ bez domova. Mnohí aj bez strechy nad hlavou. A ďalší, ktorí žijú takmer tak ako my, len si to zriedka uvedomujeme. Akí teda sú?

Na slovenskom webe si päťnásobne viac ľudí kliklo na správy o futbale ako na čerstvé info o ebole. Lenže Prešov žije aj petíciami. Prvá je proti vzniku krízového centra pre týrané matky s deťmi. Druhá za jeho ustanovenie. Do toho prichádzajú komunálne voľby, čo bude dvojsečná zbraň pre tento projekt. Všímam si v meste nonšalantné úsmevy tvarí, ktoré z bilbordov sľubujú hory-doly. Všetko s cieľom získať stoličku. Možno preto, že ich druhé meno je služba.

Zdalo by sa, že Škóti si hlasovanie o nezávislosti načasovali zle. Obviňujú ich, že odchodom od Britov oslabia NATO, dajú krymským separatistom argumenty pre uznanie toho ich referenda a znížia medzinárodnú dôveryhodnosť britskej vlády. Toto referendum má však dlhé dejiny.

Moskva nie je len hlavným mestom, ale aj centrom, v ktorom sa spája všetko, čo sa v Rusku deje. Akým životom si žije počas aktuálnej ukrajinskej krízy?

Ráno ma sestričky z vedľajšieho kláštora nadchli napínavým rozprávaním o živote narkomana Gorana z Medžugoria a jeho premene. Roky sa pokúšal o samovraždu, ale vždy sa prebral iba v nemocnici. Teraz vraj žije s guľkou v hlave v usporiadanej rodine. A je čistý.

Spisovateľku a publicistku Zuzanu Mojžišovú poznajú čitatelia ako autorku filmových recenzií. To, ako ich písať, učí študentov na VŠMU, okrem toho rediguje knihy pre vydavateľstvá či spolupracuje s OZ Návrat a Asociáciou náhradných rodín.

Každá dobrá kniha je tým najintímnejším odhalením, aj keď o vyzliekaní nemusí byť ani reči. To, čo sa ukazuje a neostáva skryté, sú tie najšpinavšie a najzákernejšie pohnútky, všetok strach a hnus, tá najväčšia hanba, ktorá v nás žije a kdesi na dne dýcha. A samozrejme, aj to najvzácnejšie: Sny a túžby. Neexistuje dobrý autor, ktorý by nešiel s kožou na trh. Preto je otázka autobiografickosti smiešna a slúži len na prikrmovanie bulváru. Dobrá próza je ako anekdota. Je hyperbolou. Preháňaj, nech sa nenudíme! Ale načri hlboko – do seba.