Pred troma mesiacmi som začala pracovať ako terénna pracovníčka, koordinujúca poslednú fázu rozvojového projektu Trnavskej univerzity na pobreží Kene. Prvou vecou, ktorú som chcela hneď po príchode zažiť, nebolo naháňanie slonov v rezervácii Shimba Hills ani potápanie sa v Indickom oceáne, ale platenie produktov či služieb cez mobilný telefón.

Vždy mi je to hlúpe, keď sklápam tú opierku hore a idem si cez dve sedačky v kupé natiahnuť nohy. Teda, ak na tej tretej niekto sedí. Ja si vlastne s týmto zámerom už vyberám kupé. Idem uličkou a skúmavo pozerám, kto kde sedí, pričom počet ľudí v kupé vôbec nie je rozhodujúci. Samozrejme, keby tam bolo prázdne kupé, už som v ňom rozfláknutá cez tri sedačky, svetlo zhasnuté, záclonka zastretá, kabelka pod hlavou a spím. To je však málokedy, a tak pozorne odhadujem ľudí. Na čo myslia? Čo sú asi zač? Bude im prekážať, ak si okamžite vyklopím opierku pre spolusediaceho hore a rozvalím sa cez dve sedačky?

Keď Illah van Oijen fotí verejný priestor, stačí jej byť tam a pozerať sa. Netvoriť, nemeniť, nezasahovať, len sa snažiť zachytiť. Momentálne zachytáva Žilinu. Na druhej strane však potrebuje robiť aj presný opak. Predstavovať si, meniť a prinášať nový prvok, zážitok. Napríklad Dobrý trh.

Možno ste na dovolenke ráno narazili na zvláštny úkaz. Miestny domorodec sa vám pod oknom zakráda s igelitkou v ruke a vrhá sa do tŕňov miestneho kaktusu. Myslíte si – samovrah či masochistický čudák. A on pritom len oberá opuncie.

Mám kamaráta s ťažkou závislosťou. Bohužiaľ, nedokáže sa jej zbaviť. Dokonca ani renomované psychiatrické kliniky neponúkajú pre neho ten správny fakultatívny odvykací zájazd. Stačí mu totiž ukázať rodiaci malinový krík a uvidíte ho naskôr za tri dni.

Ľudia sa menia. Nie len sami od seba. Sme to, čo robíme, čo žijeme, kam patríme. Darmo mi môže najlepšia kamarátka, ktorú poznám od detstva a ktorá sa presťahovala do solídnej rakúskej dedinky, rozprávať o strašnom škreku strák, ktoré ich budia z košatej koruny stromu za oknom, keď žijem na prízemí v centre, na okolí sú tri hudobné kluby a budia ma bitky, nájazdy skínov a opilci všeobecne. Alebo skôr – už ma ani nebudia.

To, čo stihli najzadlženejšie štáty Európy za dve dekády konjunktúry, dobieha Slovensko počas krízy. Cvalom. Dynamika rastu štátneho dlhu za posledné tri roky zaraďuje Slovensko na roveň takých „premiantov“ celej EÚ, ako sú Portugalsko, Cyprus, Slovinsko, Španielsko. Zvýšenie zadlženia takmer o 50 percent (z 35 miliárd eur v roku 2009 na 52 miliárd v roku 2012) má na svedomí predovšetkým prvá Ficova vláda, ktorá zoči-voči drastickému prepadu HDP (mínus 4,9 v roku 2009) neurobila v rozpočte žiadne korekcie – zrejme ako jediná v EÚ.

Čerstvý držiteľ druhého Českého leva za hudbu k filmu Ve stínu (predtým Kuky sa vracia) aj troch divadelných Dosiek, skladateľ Michal Novinski, tvrdí, že hudba vo filme pomáha vyjadriť myšlienku vtedy, keď sa už ničím iným, textom ani obrazom, vyjadriť nedá.

Hovorca SFZ Juraj Čurný bol od mladosti spájaný s hudbou, ako hudobný redaktor, moderátor, producent. Pred tromi rokmi mal pocit, že v hudbe už nemá kam napredovať, a prestúpil do Slovenského futbalového zväzu. Tu vybudoval a zabezpečuje kompletnú mediálnu komunikáciu.

Traja režiséri, Peter Kerekes, Ivan Ostrochovský a Pavol Pekarčík nakrútili dokumentárny film o troch mužoch, ktorí na sklonku socializmu bojovali proti režimu bombami a zbraňami. Nazvali ho Zamatoví teroristi.