„Humor je najkratšia cesta jedného človeka k druhému“. Tvrdil počas svojho života George Wolinski, zavraždený člen redakcie Charlie Hebdo. V čase útoku mal osemdesiat rokov. V Echu24 je vyfotený s karikatúrou holej ženy, ktorej rozkrok značí dvojité v – podpis autora. Títo ľudia pestovali humor ako životný štýl. Boli to bohémi, umelci a veľkí sympaťáci. Slúžili karikatúre, tomu hara-kiri umeniu skratky, vyšľahali ju na maximum a keď hrozila odplata za to, čomu celý život verili, necúvli.

Rozhodnutie skrátiť v rozpočte na rok 2015 finančné zdroje pre Slovenskú akadémiu vied je výrazom príkreho rozporu medzi slovami a skutkami. Slová hovoria jedným jazykom o podpore vedy a skutky druhým o jej deštrukcii. Ficova vláda našla priam štúdiový spôsob, ako sa dajú tie isté peniaze vziať dvakrát. V návrhu rozpočtu najprv SAV peniaze vzala, aby ich dala na vedecké projekty, potom jej časť vrátila, čím zase vzala obratom peniaze na vedecké projekty pre všetky vedecké a vysokoškolské pracoviská.

V týchto dňoch dostali a dostanú státisíce ľudí oznam, že musia okamžite zaplatiť viac do zdravotnej poisťovne a postupne aj na dôchodky. O čom je tá správa?

Milí priatelia. Všetky cesty by mali niekam viesť. Cesty, ktoré vedú odnikiaľ nikam, nestoja za nič. Tvrdenie, že cesta je dôležitejšia než cieľ, neobstojí. Načo je človeku zakvitnutá aleja, keď na jej konci smrdí hnojová jama. Medzi mojím rodným Svätým Jurom a Vajnorami je Šúr. Je to prales plný špecifickej fauny aj flóry, aj korytnačky tam žijú, aj divé svine a minule som tam zazrel bobra. Potom zazrel on mňa a utiekol. Teraz popri odvodňovacom kanáli urobili cyklocestu Jurava. Je to paráda.

Štát vyberie viac Tento rok budú príjmy verejnej správy z daní a odvodov vyššie o 290 miliónov eur ako ministerstvo financií predpokladalo ešte na začiatku tohto roka. Vyplýva to z najnovšej daňovej prognózy, ktorú predstavil Peter Kažimír. Úspešný vývoj pripisuje šéf rezortu financií najmä boju s daňovými únikmi pri dani z pridanej hodnoty, z čoho sa v tomto volebnom období stala vlajková téma jeho ministerstva. Zlepšil sa tiež vývoj pri dani z príjmov právnických osôb, kým však príjmy z daní fyzických osôb zatiaľ za očakávaniami ministerstva zaostávajú.

Na prvý pohľad sa zdá, že na slovách až tak nezáleží, pretože dôležité sú skutky. Tvrdím presný opak: slová a ich váha takmer vždy predurčujú, aké budú ich autori vykonávať činy.

Byť Havančanom neznamená narodiť sa v tomto meste. Znamená to niesť toto mesto na svojom chrbte a nemožnosť odložiť ho. Prvýkrát som si svoju identitu uvedomila, keď som mala sedem rokov. Bolo to v malom mestečku Villa Clara, keď nás obkľúčili deti a kričali na mňa a sestru: „Oni sú z Havany! Oni sú z Havany!“ Nerozumeli sme tomu rozruchu, ale časom sme si uvedomili, že nosíme so sebou smutné privilégium. Narodili sme sa v upadajúcom meste, v meste, ktorého hlavnou atrakciou je, čím by mohlo byť, a nie čím v skutočnosti je.

Oktoberfest sa z ľudovej zábavy vyšvihol na turistickú atrakciu, ktorá ročne pritiahne 6 miliónov turistov. Čím to je?

Pondelkové popoludnie bolo pre Juana Carlosa Fernandeza ako každé iné. Voda tvrdohlavo nechcela tiecť z vodovodu, musel ju zberať pohárik po poháriku. Rodina sa krútila okolo jeho svokry, trpela už pol roka. Zomierala. A tento vychudnutý dlháň s úsmevom z Pinar del Rio sa pozeral na svoj telefón, či nemá novú správu. Rutina sa skončila, keď niekto zaklopal na dvere a podali mu predvolanie na políciu. El Juanca, ako ho volajú jeho priatelia, si zvykol na obvinenia štátnej bezpečnosti. Dlhodobá spolupráca s časopisom Coexistence a jeho občianska nonkonformnosť ho už viackrát dostali do cely alebo na policajnú stanicu. Nezakolísal ani teraz, povedal blízkym, kam musí ísť a odišiel.

Keď sa text, duch doby a čin stretnú, dejú sa veci. Napríklad: Elisabeth Nietzsche, inšpirovaná rasovými teóriami svojej doby, spolu s manželom presídlila niekoľko desiatok zaručene árijských rodín do paraguajskej džungle, kde nehrozilo „znečistenie“, a podujala sa vybudovať na sklonku 19. storočia „Nové Nemecko“. Keď sa o niekoľko desaťročí neskôr vydal anglický novinár Ben Macintyre (Elisabeth Nietszchová, poslední árijská kolonie, Praha 2001) do tých končín, našiel niekoľko miešancov s hnedou pokožkou, blond vlasmi a modrými očami.