Je to už dávno, čo som bol na stáži v rakúskych novinách Kleine Zeitungen v Klagenfurte. Mimochodom, idylické miesto. Alpy, krásne, priezračné a v lete aj teplé jazerá, otvorený kraj na juh Európy, svojím spôsobom úplná blahobytná idyla. Na starosť ma dostal jeden novinár, z môjho pohľadu postarší, v tom roku 1992 elegantný štyridsiatnik. „U nás sa cez víkend mestá vyľudnia, ľudia odchádzajú na svoje chaty a chalupy,“ hovoril som mu. Čudoval sa. „Tu v Rakúsku si vlastný víkendový dom môžu dovoliť len najbohatší. Hmm, to je naozaj zvláštne.“

U nás doma sa všetko točilo okolo Kozmosu. Časopis Kozmos je astronomický časopis, ktorému šéfovala naša mama. Nebola v strane, a tak namiesto „šéfredaktorka“ stálo v tiráži: „poverená vedením redakcie“. Taký bol socík osemdesiatych rokov: Malátny voči vnútornému nepriateľovi. Zato u nás doma to žilo. Keď bolo po uzávierke, rozkladali sa stránky s predtlačeným časopisom na koberci v obývačke a mama sa obracala k ujovi Lackovičovi, technickému redaktorovi a rodinnému kamarátovi: „Milanko, a nie je tá obloha priveľmi sivá?“

Riadiace stredisko americkej ekonomiky začína vypúšťať signály o plánoch na postupné okresávanie monetárnych stimulov a odchode z neštandardných monetárnych politík. Profesionálni vykladači jazyka úradníkov preto húževnato analyzujú zápisnice zo zasadania bankovej rady FED-u v snahe dekódovať skryté správy či pochopiť jemné náznaky toho, že z centrálnej banky prestane tiecť pre finančné trhy životodarná manna.

Ruky sa pohybujú s naučenou istotou a rýchlosťou. Majú len tridsať sekúnd na to, aby do spodnej časti stola, kde pracujú, zasunuli a skryli cigary, ktoré pôjdu na čierny trh. Halu pritom snímajú dve kamery. Je to miesto, kde se rolujú voňavé listy, ktoré potom končia zabalené v škatuľkách s názvami ako Cohiba, Partagás alebo H. Upmann.

V poľskej spoločnosti sa deje niečo znepokojujúce. Takmer vo všetkých krajinách chodia ľudia do kina na akčné filmy, romantiku alebo komédie. V Poľsku je to inak. V poslednom rebríčku najnavštevovanejších filmov sú tieto tri: Jesteś Bogiem (Si Bohom, príbeh mladého speváka, ktorý spáchal samovraždu), W ciemności (V tme, príbeh z obdobia holokaustu) a Sala samobójców (Miestnosť samovrahov, film o depresii a závislosti). Všetko smutné až stiesňujúce filmy.

Univerzita Janka Pukoslava Hokejku vznikla v hlave Petra Rafaja v roku 1999, reálne ju FSH akreditovala o rok neskôr. Odvtedy prešlo 12 rokov. Na začiatku škola nemala žiadneho profesora a dokonca ani docenta. Každý, kto chcel akademicky postupovať, musel vypracovať prácu a tú obhájiť na verejných obhajobách s často búrlivými diskusiami. Vrátane prezidenta FSH. Momentálne má univerzita vedeckú radu, zloženú z troch profesorov a štyroch docentov, tí tu pracujú exkluzívne. Školu zatiaľ ukončili len traja študenti, Aďa Lojdová, Martin M?ller a Peter Pertuf.

Zemetrasenie v Lisabone, ktoré sa odohralo 1. novembra 1755, bolo jednou z najničivejších prírodných katastrof v dejinách. Zmenilo nielen podobu tohto zničeného mesta, ale aj dejiny modernej filozofie. O zle v Bohom stvorenom svete, s ktorým sa musí ľudstvo vyrovnať, píše David Goldman.

U nás ich skôr poznáme rozomleté a natlačené do nevzhľadnej tuby. Podaktorí ju majú už peknú dobu v chladničke a za boha, a niektorí aj za národ, nevedia, čo s ňou. Pričom ide o starodávnu delikatesu – sardelky.

Neprirodzene vyťahané tváre, obrovské prsia, smiešni ľudia, ktorí nevedia dôstojne zostarnúť. Taký je mediálny obraz estetickej medicíny u nás. O realite, o návrate k prirodzenosti a zdraviu, o liberálnom európskom trhu, a čo má s krásou spoločné zbrojársky priemysel, sme sa rozprávali s lekárkou Alexandrou Novotnou.

Barack Obama pred štyrmi rokmi porazil svojho republikánskeho súpera Johna McCaina svojou víziou nádeje a zmeny; bola to „zmena, ktorej môžeme veriť". Paradoxom prezidenta, ktorý dnes obhajuje svoj úrad proti Mittovi Romneymu, je silné varovanie pred zmenami, ktoré by čakali Romneyho Ameriku, takmer nostalgia za Spojenými štátmi, v ktorých dnešné generácie vyrástli, no ktoré už nasledujúca generácia zažiť nemusí. Minulotýždňový zjazd Demokratickej strany, ktorý oficiálne nominoval Obamu za kandidáta na ďalšie štyri roky, bol plný volania po uchovaní toho, čo charakterizovalo blahobyt a dobrý život Američanov posledného polstoročia ? od možnosti väčšiny ľudí nájsť si dobrú prácu a slušné bývanie až po veľké zdravotné programy Medicare a Medicaid. Bolo to volanie za Amerikou, ktorá ponúkala kombináciu tradičného amerického sna, kde sa tí usilovní a pracovití bez ohľadu na svoj pôvod môžu dostať (niekedy až v ďalšej generácii) k ovociu svojej práce, a sveta, v ktorom sa štát nakoniec aspoň nejakou formou postará o slabších a pomôže núdznejším. Nostalgiu tomuto volaniu dodáva skutočnosť, že táto Amerika existuje čoraz menej, a že dlhy, ktoré táto Amerika vyrobila, bude musieť niekto zaplatiť. Amerika má na začiatku druhého desaťročia druhého tisícročia prvú generáciu nových dôchodcov, ktorí sa narodili po 2. svetovej vojne. Sú relatívne zdraví, plní energie, relatívne bohatí (často so štátnymi alebo firemnými penziami), majú niečo vyše 65 rokov a ďalšich 20-30 rokov aktívneho života pred sebou. Nie je vylúčené, že táto generácia dôchodcov, ktorá bola podľa Davida Brooksa dokonca vytvorila úplne novú vekovú skupinu v spoločnosti, skupinu aktívnych penzistov s osobitnými návykmi a potrebami, bude v tejto podobe aj generáciou poslednou. Tá ďalšia o 20 či 30 rokov na to všetko už nemusí mať peniaze.