Na Kryme sa rátal každý kúsok pláže, každý turista na nej, ponúkal sa každý meter, len aby sezóna malebných letovísk priniesla nejaký ten peniaz. Teraz sa tu pre zmenu rátajú vojaci a zbrane.

Toto je chvíľa, ktorá sa počíta pre históriu: Čo ste robili a hovorili v čase, keď Rusko amputovalo Ukrajine Krym? Na Ukrajine sa zrodilo – hoci možno len na okamih – čosi ako spoločný politický národ a Rusko proti nemu vzápätí použilo Putinovu doktrínu (ak o to ruské menšiny v iných krajinách požiadajú, „môžeme použiť všetky prostriedky na ochranu týchto občanov“).

Tie dve knihy vyšli koncom minulého roka. Medzi psem a vlkem Sašu Sokolova a Metelica Vladimíra Sorokina. V čase olympiády v Soči nastal správny čas na ich čítanie.

Keď som bol študentom réžie, chodieval som stopom do Krakova pozrieť si dobré divadlo. Napríklad Z biegiem lat, z biegiem dni. Je to história krakovskej buržoáznej rodiny. Vojny, povstania, zmena režimov, ale rodina zotrváva. Inscenáciu režíroval Andrzej Wajda v Starom divadle. Predstavenie trvalo 6 hodín, začínalo sa o štvrtej popoludní. V nabitej sále som sedel na schodoch a prežíval opojenie, ktoré pokojne preráža konvenciu vnímania času. Publikum, bez ohľadu na vek, bolo tým posolstvom vzrušené. Na ceste domov mi poľskí colníci zhabali malú storočnú Bibliu z antikvariátu. Nedali sa obmäkčiť. Bol hlboký socializmus.

Monty Python sú späť, po tridsiatich rokoch znova spolu, ohlásili návrat, za rekordne krátky čas vypredali predstavenie, ktoré sa má konať v lete a pridali ďalšie, aj tie sa vypredajú, ak už sa tak nestalo.

Ísť dvadsiateho decembra do práce, mať prednášky na Štedrý deň alebo sa zúčastniť na dobrovoľnej brigáde posledný deň v roku, na Silvestra. To všetko bolo možné zažiť na Kube v časoch ideologickej a ateistickej horlivosti. Sviatky sa ostentatívne prehliadali a ignorovali, výsledkom boli tiché šedivé dni a chýbajúce sviatočné. Posledné decembrové týždne v roku 1980, 1983 alebo 1987 boli také fádne a nudné, tak bezfarebne rovnaké, že sa mi v spomienkach spájajú. Mnohé z tých dní som strávila sediac v školskej lavici, zatiaľ čo inde vo svete sa ľudia stretali so svojimi rodinami, rozbaľovali si darčeky a tešili sa navzájom v útulnosti svojich domovov.

Čo sa po novembri 1989 podarilo, a čo nie? Bolo to ako na hojdačke. November 1989 sa stal časom nádeje. Do roka 1998 sa Slovensko zmenilo na čiernu dieru strednej Európy, v roku 2006 sa zase zdalo, že je európskou successtory. No už v roku 2013 odmietajú apokalyptickí intelektuáli celý ponovembrový vývin a označujú slobodný režim za rovnako totalitný ako komunistický. Pritom Slovensko nemalo nikdy v dejinách takú vysokú mieru slobôd a nebolo nikdy geopoliticky ukotvené v takom bezpečnom a prosperujúcom priestore ako dnes.

Výsledky druhého kola krajských volieb neboli v čase písania tohto textu známe. Tvrdenie, že župan v Bystrici sa nevolá Marián Kotleba, však zaiste nestratilo platnosť ani po sčítaní hlasov. Keby zázrakom áno, šlo by o životné fiasko Fica a jeho Smeru.

Častá interpretácia nedávnych českých volieb znie, že v nich uspeli „antisystémové“ strany a prepadli tie tradičné. Najväčšmi však znepokojuje iný skrytý trend: postupujúce drobenie ústrednej moci.

V minuloročnom septembrovom čísle časopisu Zem a vek začína Tibor Eliot Rostas svoj článok o jedenástom septembri vetou: „Atóm nie je materiálny útvar v priestore a čase, ale iba symbol, ktorý existuje len v učebniciach, nie v skutočnosti.“ S takým niečím sa dosť ťažko polemizuje.