Hneď po skončení vysokej školy som pracovala ako zamestnankyňa v dvoch súkromných firmách, kde ma to nesmierne bavilo. Síce za minimálny plat, ale všetky odvody som poctivo odvádzala dvadsať rokov. Žiť z minimálnych príjmov nie je vždy zábava, ale keď sa rozhodnete v živote slobodne tvoriť, za tú voľnosť to stojí. Minulé leto som ostala nezamestnaná. Tiež som to privítala s otvorenou náručou, pol roka som žila z podpory a písala vlastnú knihu a onedlho na to som otehotnela. Dar z čistého neba!

U nás doma sa všetko točilo okolo Kozmosu. Časopis Kozmos je astronomický časopis, ktorému šéfovala naša mama. Nebola v strane, a tak namiesto „šéfredaktorka“ stálo v tiráži: „poverená vedením redakcie“. Taký bol socík osemdesiatych rokov: Malátny voči vnútornému nepriateľovi. Zato u nás doma to žilo. Keď bolo po uzávierke, rozkladali sa stránky s predtlačeným časopisom na koberci v obývačke a mama sa obracala k ujovi Lackovičovi, technickému redaktorovi a rodinnému kamarátovi: „Milanko, a nie je tá obloha priveľmi sivá?“

Na tehotenstve je najfascinujúcejšie, že vás úplne presahuje. Vlastne s ním vaša osoba ani nemá veľa spoločného. Na vlastnej koži pozorujete zázrak, ktorý tu vôbec nie je vašou zásluhou. (Ak nerátame akt splodenia – ale aj to je filozoficky vzaté – sporné – jedna zaslúžilá gynekologička mi povedala, že ona si už po celej svojej gynekologickej praxi myslí jedine to, že deti sa samy rozhodnú, kedy prídu.) Vlak evolúcie.

Opäť sedím medzi škatuľami. Koľký, hádam dvadsiatykrát? A opäť si vravím: ,Načo mi to všetko, preboha, je!’. Myslím že zlozvyk hromadiť veci vychádza z úzkosti a nestability. Človek si nachádza stabilné miesta v duši hromadením zbytočností, ktoré mu niečo pripomínajú, niečo evokujú, vo všetkom vidí živú bytosť (nielen v plyšových medvedíkoch, ale aj v šáločke či drôtiku), nič nedokáže prosto vyhodiť, a tak sa mu to kopí a kopí, až sa takýto úzkostlivý človiečik presťahuje do garáže, tam si to všetko pekne má, ľudia sa mu smejú, človiečik je šťastný, až kým nepríde čas na dospelosť. Potom sa z toho ide posrať.

Toto isté by som písal, keby sme s Fínmi vyhrali. Nechcem sa dotýkať notoricky známych tém, ale je jasné, že sú fanúšikovia a Fanúšikovia. Medzi nimi je priepasť nepochopenia vecí, čo sa dejú.

Toto isté by som písal, keby sme s Fínmi vyhrali. Nechcem sa dotýkať notoricky známych tém, ale je jasné, že sú fanúšikovia a Fanúšikovia. Medzi nimi je priepasť nepochopenia vecí, čo sa dejú.

Českom už dlhšie hýbe „vojna“ inštitúcií – prezidenta Miloša Zemana s ministrom zahraničných vecí Karlom Schwarzenbergom – o veľvyslancov.

Milí priatelia, plány sú zvláštna vec. Plány sú praktickejším, čiastočne zhmotneným, vyšším stupňom snívania. Stoja na polceste medzi rojčením zelenáčov a hlbokými nádychmi víťazov v cieli. Niekto plány doslova chrlí. Spisuje ich na papier, zaznamenáva do diára, zvoláva kvôli nim stretnutia a konferencie. Toto je človek plánovač. Sú aj takí ľudia, ktorí neplánujú nič.

Kerry v Soule Americký minister zahraničných vecí John Kerry podniká svoju prvú zahraničnú cestu po Ázii vo vyostrenej situácii počas kórejskej krízy. V piatok pricestoval do Soulu. „Kim Čong-un musí pochopiť, a zrejme to aj chápe, aký by bol výsledok konfliktu,“ povedal.

V súvislosti s problémami eurozóny existujú veci, na ktorých sa rozumní ľudia do značnej miery dokážu zhodnúť: menová oblasť je zaseknutá v kríze, ktorá so sebou priniesla neznesiteľnú nezamestnanosť v južnej Európe.