Priebeh antigorilích protestov je ako z učebnice facebookových hnutí. Vyznačuje ich schopnosť akcie pri veľkom protestnom potenciáli, rýchlosť, s akou dospejú do vrcholného bodu a rovnako rýchle odznenie. Sen o novej revolúcii bol falošný. November 1989 sa postavil proti násiliu komunistickej moci a za základné ľudské slobody. Radikalizácia antigorilieho protestu by znamenala likvidovanie práve tohto sveta ľudských slobôd.

Konečne je ryba vo vode. Pláva si voľne medzi svojimi a dýcha vodný kyslík. Dorotka je v štúdiu. Po štyroch rokoch práce na všetkom len nie na hudbe, po 4 rokoch tápania, čo kde ako s kým, kedy, a najmä za čo, po celom tom čase písania textov v indických vlakoch a a studených himalájskych hoteloch a komponovania v tých málo voľných chvíľach medzi všetkými mojimi pohybmi medzi kontinentmi, krajinami, domovmi, prácami, kamarátmi a životmi. Stačí. Sadnúť si na riť, dokončiť motívy, dopísať refrény, nájsť kapelu, a spustiť Cubase.

Keď sa povie Havajské ostrovy, našinec si predstaví nádherné piesočné pláže, azúrové more, nebo bez mrakov, prachatých turistov, golfové ihriská, žiarivé slnko, koktaily s kockami ľadu a dlhou slamkou, pestrofarebné slnečníky, fešné slečny a pánov v košeliach s havajskými vzormi...

Samotná skutočnosť, že to bude rok volebný, nie je dobrá predzvesť na rok 2012. Ochromenie exekutívnej moci, ktorého rizikovosť znásobujú nielen kríza a kampaň, ale aj nezmyselná ústavná novela o presune kompetencií na prezidenta, sa totiž nemusí skončiť ani 10. marca.

Nikdy bych nevěřil, že se opět vrátí. Oni, místodržitelé nehybné moci, historičtí deterministé a budovatelé z povolání, kteří nás už kdysi v jiném světě tolik natrápili. „Budují novou identitu a pašují dějinami své kolektivní já, vtlačují se do ní, ztotožňují ji s tím, co už mají – status quo – a tvrdí tautologicky, co nejsme my, to neexistuje, ba co hůř, ani být nesmí a nebude.“ Takhle to o nich kdysi napsal nedávno zesnulý básník a můj dávný mentor, učitel a kolega, Jiří Gruša.

Niekedy si v tých našich novinách, kde je vekový priemer okolo dvadsaťpäť rokov, pripadám vážne starý. Mnohí moji kolegovia, čo pred pár rokmi dokončili vysokú školu, alebo ani to nie, sa len nechápavo usmievajú, keď im vykladám o zážitkoch z vojny o Náhorný Karabach, týždennej vojne o Slovinsko a podobne. Asi najviac neveriaco sa však v poslednom čase zatvárili, keď som začal spomínať na jednu zo svojich služobných ciest, ktorú som absolvoval s Alexandrom Dubčekom.

Nezávisle od toho, či sa 30-percentné zvýšenie platov, o ktorom sa do piatkovej noci vyjednávalo, dohodlo, alebo nedohodlo, mzdové vydieranie lekárskych odborov obnažilo – akoby na pitevnom stole – nielen hnilobu slovenského zdravotníctva, ale politickej moci a celého štátu.

Môže byť zase zle? Myslím veľmi zle – ako za veľkej hospodárskej krízy, ako počas druhej svetovej vojny? Môže dôjsť ku kataklizme, akú moja generácia považuje za niečo definitívne vykázané do dejepisných učebníc?

Reinaldo naliehal a naliehal. Ja som z generácie, ktorá vie, že takmer všetko je zakázané a na každom rohu mi budú nadávať, len aby mi zabránili byť tým, čím chcem byť. Takže tentoraz to bola ostrá manželská výmena názorov. On tvrdil, že by sme sa mohli ísť pozrieť na záliv Cienfuegos na palube výletnej lode. Hlas v mojom vnútri kričal, že taká zábava nie je pre kubánskych občanov prípustná.

Túto otázku má Sinéad O'Connor dávno zodpovedanú, no predsa si ju svojím najnovším albumom How About I Be Me (And You Be You) znovu kladie.