Nohavice ma prišité z dvoch vrstiev látky. Má tak dosť priestoru na to, aby mohol z továrne odnášať sušené mlieko. Doteraz nemal žiadny problém, ale z času na čas vymenia niekoho v stráži a on radšej niekoľko dní nič neprenáša. Práca v mliekarenskom komplexe nebola pre neho nikdy profesionálne zaujímavá, ale nemenil by ju za nič na svete. Za to, že je tam balič, si už mohol dovoliť všeličo. Oslavu pre svoju dcéru, novú strechu na dome, motorku, na ktorej jazdí po meste. Má prácu, ktorú mu závidia. Džob, na ktorý stačí šesť tried základnej školy, a predsa po ňom túžia akademici, experti, dokonca aj vedci. Je to totiž miesto, kde sa dá niečo ukradnúť.

Žijeme v čudnom čase. Z jednej strany sa ozývajú apokalyptické reči o konci slobodného sveta, z druhej samochvála, že žijeme v najlepšom z možných svetov. Pre človeka, ktorého najvyššou hodnotou je ľudská sloboda, je ponovembrový čas tak či tak vyvrcholením slovenských dejín, aj keď vie, že dnešné Slovensko nie je najlepším z možných svetov. Nie sme rozdielnou, ale rozdelenou spoločnosťou, nie sme spoločnosťou práva, ale bezprávia, ešte stále ostávajú niektorí z nás za dverami, uzavretí múrom a ohradení plotom, spoločnú budúcnosť ešte stále predurčujú naše odlišné minulosti.

Nie sú doby minulé ako doby minulé. Zistila som, že Rusko sa mi páči iba vtedy, keď si ho predstavujem za jeho imperiálnych čias. Za posledné dva týždne som vzhliadla dva dôležité ruské filmy. Moskva slzám neverí a Barber of Sibiria (neviem, aký bol slovenský preklad). Kým ten prvý zobrazoval Moskvu a vzťahy v nej počas socializmu, ten druhý zakreslil do mojej sivej moskovskej mapy neuveriteľne krásny obraz. Toto je Rusko, ktoré sa mi páči.

Pred sedemdesiatimi rokmi sa spojenecké vojská vylodili v Normandii, aby otvorili západný front druhej svetovej vojny proti fašistickému Nemecku. Tento deň D zaznamenal slovom aj obrazom najslávnejší vojnový fotograf všetkých čias Robert Capa.

D-Day! Minulý týždeň si spojenci z čias druhej svetovej vojny pripomínali 70. výročie vylodenia v Normandii, Dňa D. Deň D, 6.jún 1944, zmenil svet a smerovanie dejín. Bol to začiatok spojeneckej ofenzívy voči nacistickému Nemecku, ktorá napokon vyvrcholila jeho porážkou, a zároveň najväčší obojživelný útok v dejinách vojenstva.

Filmový režisér a producent Mátyás Prikler hovorí, že najradšej má situácie, keď sa rodí niečo nové na zelenej lúke. V poslednom čase však najmä dokončuje, po filme Slovensko 2.0 čakajú na svoju premiéru ďalšie dva filmy. Film Ďakujem, dobre, ktorý režíroval, získal štyri Slnká v sieti.

Ukrajina je ako vo vývojke. Jej fotografia už má kontúry, aj keď je obraz ešte nejasný. Niektoré veci však už možno povedať s istotou. Na Ukrajine sa odohráva najväčší agresívny zásah do suverenity štátu za posledné štvrťstoročie a pokus o radikálnu zmenu povojnovej geopolitiky. Rusko sa vydalo na dráhu revizionizmu, ktorý nemá časové ohraničenie. Pod hlavičkou Nového Ruska siaha do obdobia Kataríny Veľkej, ale aj do čias Kyjevskej Rusi. Na rozdiel od nemeckého revizionizmu, ktorý bol územným výsledkom porážky v prvej svetovej vojne, dnešný ruský revizionizmus je výsledkom vnútornej implózie komunistického systému, ktorého dôsledkom bol aj rozpad Sovietskeho zväzu a vznik Ruska po Janajevovom pokuse o puč v auguste 1991.

A znovu Orbán? V nedeľu 6. apríla v Maďarsku prebehli parlamentné voľby. Výsledky v čase uzávierky známe neboli, nepredpokladalo sa však, že sa budú výrazne líšiť od prieskumov verejnej mienky. Tie prisudzovali víťazstvo strane premiéra Viktora Orbána Fidesz, ktorá v nich dosahovala vyše 30 percent. Ľavicová strana Jednota dostávala ani nie 20 percent.

Patrí to do našej kultúry. Ak niekto urobí ťažké rozhodnutie, kde ide o veľa, o život, musí sa zveriť svojim najbližším. Oznámiť im svoju voľbu. Už nie na diskusiu. Na potvrdenie, uznanie, na modlitbu. Ak niekto, koho máme radi, ide na ďalekú cestu, na dlhý čas, má všetko zbalené, prekontrolované, už len sedíme, mlčíme, čakáme na hodinu H. My, čo sme hodní dôvery, už ťažko hľadáme slová. Pohladíme, objímeme. „Držím ti palce, nech sa ti darí“. Tak „žehnajú“ rodičia svoje malé deti pred odchodom do školy, do sveta, dospelé pred životnou voľbou. „Vždy sme pri tebe stáli, nech to skončí akokoľvek, tu máš svoj domov“.

V eurozóne aj vo väčšine vyspelého sveta je cieľom stabilita cien, ktorá sa interpretuje ako inflácia nižšia, ale blízka dvom percentám. V poslednom čase sa však rozprúdila debata, prečo si vôbec máme želať nejakú pozitívnu infláciu a či nemáme radšej cieliť na nulovú.