Často počúvame alebo čítame vyjadrenia typu: „to nie je pravda, to je mýtus“, „je treba búrať mýty, aby sme poznali pravdu“. Alebo, ako znie populárna kvízová otázka: „Pravda alebo mýtus“? V takomto chápaní sa „mýtus“ rovná omyl, alebo aj lož, zavádzajúce tvrdenie, výmysel, povera, falošná správa, povera. Je v tom však háčik.

Od Sviečkovej demonštrácie, ktorá ovplyvnila boj za slobodu nielen v Československu, prešlo 35 rokov. Čo z jej ducha nám môže pomôcť v dnešných krízach? Hovoríme o tom s jej organizátorom Františkom Mikloškom, s Tomášom Klvaňom, predstaviteľom študentského hnutia z roku 1989, a s Jurajom Rizmanom z organizácie Post Bellum.

Pri výročí Sviečkovej manifestácie v Bratislave 25. marca 1988 sa vracia spomienka na obdobie, ktoré vyvrcholilo pádom normalizačného režimu v Československu roku 1989. V súvislosti s týmito udalosťami sa zvykne hovoriť o prebudení občianskej spoločnosti. Prebudenie však bolo v istom zmysle začiatkom nového stvorenia. Občianska spoločnosť totiž za starého režimu neexistovala.

Nové kolo nadväzovania spolupráce medzi Čínou a Ruskom sa dalo v dnešnej situácii očakávať. Avšak potriasanie rúk, objatia a frázy o priateľstve ešte nehovoria dosť o konkrétnych podobách politiky, ku ktorej môžu viesť.

Či budú pohyby medzi demokratickými stranami tento týždeň prínosné, ukáže 30. september. Pár predbežných postrehov či otázok sa ale črtá už dnes.

Od zimy 2021 má Česko liberálně-konzervativní vládu a od minulého týdne také opravdového prezidenta. A přesto se dějí věci. Bohužel, přesně v souladu s českou povahou.

Spájanie delením nebude stačiť. Pri rozbehnutej deštrukcii štátu, ktorú súčasní vládni politici zvládli naštartovať naozaj majstrovsky a expresne, potrebuje Slovensko niečo úplne iné ako zakladanie nových a nových politických strán.

Zase sa s novým dôrazom a v aktuálnych súvislostiach hovorí o kríze demokracie, o polarizácii spoločnosti, o politických sporoch, ktoré poznamenávajú aj osobné a rodinné vzťahy. A keby ten problém bol len náš, domáci! Ide však o problém, ktorý má význam v globálnych súvislostiach.

Nemôžem si pomôcť: správanie demokratického protificovského „frontu“, t.j. bývalej vládnej koalície v tomto volebnom období vrátane jej dnešného vládneho torza plus niektorých mimoparlamentných subjektov je pre mňa v istých ohľadoch záhadou. Prečo sa opakovane správajú, akoby chceli Ficovi a jeho prípadným spojencom robiť radosť a z nás ostatných robiť blbcov?

Máme tu ďalšie slovo s významom nanajvýš závažným, ktorý však býva rozrieďovaný a jeho porozumenie sťažuje nadužívanie a zneužívanie.