Každý rok uprostred januára sa v holandskom meste Groningen koná festival a konferencia s názvom Eurosonic Noorderslag. V miestnych kluboch tento rok vystúpilo 293 európskych kapiel, v konferenčnom centre De Oosterpoort sa stretlo 3 000 hudobných profesionálov. Zaujímavé to bolo.

Keď sa povie Havajské ostrovy, našinec si predstaví nádherné piesočné pláže, azúrové more, nebo bez mrakov, prachatých turistov, golfové ihriská, žiarivé slnko, koktaily s kockami ľadu a dlhou slamkou, pestrofarebné slnečníky, fešné slečny a pánov v košeliach s havajskými vzormi...

Nikdy bych nevěřil, že se opět vrátí. Oni, místodržitelé nehybné moci, historičtí deterministé a budovatelé z povolání, kteří nás už kdysi v jiném světě tolik natrápili. „Budují novou identitu a pašují dějinami své kolektivní já, vtlačují se do ní, ztotožňují ji s tím, co už mají – status quo – a tvrdí tautologicky, co nejsme my, to neexistuje, ba co hůř, ani být nesmí a nebude.“ Takhle to o nich kdysi napsal nedávno zesnulý básník a můj dávný mentor, učitel a kolega, Jiří Gruša.

S Poľskom je v Európskej únii istý problém, pretože nie je štátom veľkým, ale ani malým. Nie je také veľké ako Nemecko, Francúzsko či Veľká Británia, ale ani také malé ako Belgicko, Bulharsko alebo Grécko. Podľa demografických, teritoriálnych či ekonomických kritérií patrí skôr k stredným štátom. Takých však okrem Španielska v EÚ viac nie je. Tento stav prináša niektoré dilemy. Na jednej strane je Varšava príliš slabá na to, aby bola samostatným hráčom ako Berlín a Paríž, na druhej strane je však príliš silná na to, aby mala ambície na úrovni Sofie, Lisabonu alebo Ľubľany.

Slovenské dejiny majú zmysel pre iróniu. Základné politické reálie sa nemenia, alebo menia len minimálne, ale roly sa dokážu prekvapivo vystriedať.

Niekedy si v tých našich novinách, kde je vekový priemer okolo dvadsaťpäť rokov, pripadám vážne starý. Mnohí moji kolegovia, čo pred pár rokmi dokončili vysokú školu, alebo ani to nie, sa len nechápavo usmievajú, keď im vykladám o zážitkoch z vojny o Náhorný Karabach, týždennej vojne o Slovinsko a podobne. Asi najviac neveriaco sa však v poslednom čase zatvárili, keď som začal spomínať na jednu zo svojich služobných ciest, ktorú som absolvoval s Alexandrom Dubčekom.

Ozval se kolega s nápadem, abych napsal něco o kultuře staroslavného města Prahy. Kultura? Zabzučelo mi v hlavě. Cožpak máme dnes nějakou kulturu?

Politiky sme si v posledných mesiacoch užili až-až. Politiky v podobe ľudovomúdrostného pánskeho huncútstva a špinavých hier. A bezpochyby budeme v užívaní pokračovať naďalej – pravdepodobne vo veľkých, bezpečie duše ohrozujúcich dávkach. Ak sa niekomu máli realita, nech zájde do kina.