Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Akcia .týždňa: Presvedč jedného nevoliča

Píše Grzegorz Górny

.grzegorz Górny .časopis .klub

S Poľskom je v Európskej únii istý problém, pretože nie je štátom veľkým, ale ani malým. Nie je také veľké ako Nemecko, Francúzsko či Veľká Británia, ale ani také malé ako Belgicko, Bulharsko alebo Grécko. Podľa demografických, teritoriálnych či ekonomických kritérií patrí skôr k stredným štátom. Takých však okrem Španielska v EÚ viac nie je. Tento stav prináša niektoré dilemy. Na jednej strane je Varšava príliš slabá na to, aby bola samostatným hráčom ako Berlín a Paríž, na druhej strane je však príliš silná na to, aby mala ambície na úrovni Sofie, Lisabonu alebo Ľubľany.

V takejto situácii možno hľadať inšpirácie v historickej tradícii. Tu sa však ponúkajú dva varianty. V 16. storočí bola spoločná Poľsko-litovská únia najväčšou mocnosťou v Európe, ktorej zahraničná politika ovplyvňovala najmenej polovicu kontinentu. V 18. storočí sa však už Poľsko stalo rusko- nemeckým kondomíniom a v oblasti zahraničnej politiky stratilo všetku suverenitu. Neskôr bolo ešte horšie. V rozmedzí rokov 1795 až 1989 sa Poliaci iba 21 rokov tešili nezávislosti. Netreba sa preto čudovať, že po páde komunizmu stála pred vládami vo Varšave naliehavá otázka o mieste krajiny v Európe. Hlavnou dilemou bolo, či trvať na vlastnom hlase a suverenite v zahraničnej politike, alebo sa podriadiť niektorej z veľmocí a snažiť sa zladiť naše záujmy s jej záujmami. V tom prípade však ďalšia otázka znela: Na ktorú veľmoc máme staviť? Na USA, EÚ či Nemecko?
Dejiny poľskej diplomacie za posledných dvadsať rokov sú históriou testovania rôznych variantov. Nájdeme v nich proamerické aj antiamerické momenty, rovnako však aj momenty proruské a protiruské. Všeobecne prevládal názor, že Poľsko musí byť v  medzinárodnej politike vážnym hráčom, pričom špeciálny dôraz by malo klásť na priestor na východ od svojich hraníc. V tomto duchu sa nieslo aj angažovanie prezidenta Alexandra Kwasniewského počas Oranžovej revolúcie na Ukrajine v roku 2004, ako aj pomoc prezidenta Lecha Kaczynského Gruzínsku v čase ruskej invázie v roku 2008. Tiež sa predpokladalo, že Poľsko bude zohrávať úlohu regionálneho lídra a vodcu koalície krajín strednej Európy. V týchto bodoch panovala zhoda aj medzi ľavicovou SLD a konzervatívnou stranou Právo a spravodlivosť.
Kvalitatívnu zmenu priniesli až vlády Občianskej platformy, ktorá rezignovala na uskutočňovanie zásadnejšej zahraničnej politiky. Poľské predsedníctvo EÚ sa vyznačuje tým, že je neviditeľné. Hoci práve teraz prebieha zásadný zápas o budúcu podobu EÚ, poľskí politici sú v týchto diskusiach neprítomní. Tuskova vláda sa v priestore na východ zmierila s dominanciou Ruska a v európskych záležitostiach akceptovala primát Nemecka. Snaží sa nedráždiť Berlín ani Moskvu a nakoniec rezignovala aj na zápas o vlastné záujmy, ako je napríklad energetická bezpečnosť. Najlepším príkladom toho je plynovod Nordstream. Ešte pred desiatimi rokmi nazval súčasný poľský minister zahraničných vecí Radek Sikorski túto rusko-nemeckú investíciu novým paktom Ribbentrop – Molotov. Dnes už v nej žiadny problém nevidí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite