V polovici osemdesiatych rokov minulého storočia sme si na neformálne stretnutia mladých literárnych vedcov pozývali kolegov z iných vedeckých disciplín, sociológov, ekológov, historikov umenia a architektúry, etnológov. Chceli sme sa učiť a boli sme zvedaví, ako vyzerá špicková práca v susedných vedeckých disciplínach.

Hudobné kluby sú fascinujúce miesta. Niekedy netuším, čo vedie ľudí k tomu, aby sa pozerali na zopár jedincov a jedinkýň (slovo jedinec zatiaľ nemá ženskú verziu, myslím si, že je najvyšší čas ju zaviesť), ktorí vyludzujú rôzne tóny a do toho spievajú o láske a sem-tam aj o niečom inom.

Keby sme si slovenskú nezávislú hudobnú scénu predstavili ako pohorie, tak pozorovateľa už z diaľky upútali dva vrcholy: Čisté tvary a Noisecut. Upútali by ho krásou, divokosťou a osobitosťou.

Dozvedáme sa šialené veci. Tušili sme o nich, no až teraz to počujeme na vlastné uši.

Furt niečo strácam. Mám vďaka tomu stále aktuálnu fotku v občianskom, nie ako môj otec, ktorého podobizeň z mladosti som si vždy so záujmom prezeral.

O tom, že šport má pozitívny vplyv na zdravie, pochybuje málokto. Ale o niektorých jeho zdravotných účinkoch sa dozvedáme až teraz. Výskumné štúdie ukazujú, že šport môže byť u onkologických pacientov rovnako dôležitý ako lieky proti rakovine.

Jedna z najväčších záhad je chémia a fyzika politických strán. Z oboch predmetov som mával jednotky-dvojky, mal som totiž šťastie na učiteľov, napríklad taká pani profesorka Beďatšová, tá bola úplne úžasná, opravené písomky som od nej dostával s pomaľovanými pankáčmi a inými postavičkami a s rozličnými divnými komentármi.

Ešte nikdy som nepocítila na vlastnej koži násilie. Ešte nikdy som ani nijaké na vlastné oči nevidela. V telke občas dávajú vojnu, človek sa zarmúti a na pár minút si začne vážiť, čo má a tým sa to končí.