Moja babička stále hľadala svoje okuliare. Išlo nás z toho poraziť. „Deti, neviete, kde mám zasa okuliare?” pýtala sa a šmátrala. Bez okuliarov sa okuliare ťažko hľadajú. Boli hrubé, kostené, zlepené lepiacou páskou na pravom kĺbe. Bledohnedé. Keď nedržala páska, prišiel na rad leukoplast. Babičke okuliare často padali nabok, ale jej to nevadilo. Čítať sa s nimi dalo. Často sme sa jej pýtali, či nechce nové okuliare. „Netreba, vravievala. Veď čítať sa s nimi dá.” Vyzerala smiešne, ale bola to naša milovaná babička, a tie dolámané okuliare k nej tak nejako patrili.

Keby nebolo Dallasu, nebolo by ani Camelotu. Nebyť tých pamätných dní medzi Dealey Plaza a cintorínom na Arlingtone, nemali by sme ani Kennedyho ako brilantného štátnika. Tie štyri dni vytvorili Kennedyho mýtus. Ale efekt sa stráca.

Popkultúrny mainstream dokáže byť niekedy nekonečne odpudivý. Banálna špina ľudskej malosti. A najhnusnejšie je, že nám neprekáža, naopak, vyhľadávame ho, a potom si v ňom hovieme. Parazitovanie na tých najvznešenejších citoch a emóciách, na láske, na súcite, na utrpení, ich ukazovanie, obnažené až na samotnú dreň. Dupanie po slzných kanálikoch. V Modrom z neba by vedeli rozprávať, aj v Pošte pre teba. Pomôžeme, čoby sme nepomohli, jasné, že pomôžeme, veď sme ľudia, akurát si vás pri tom nakrútime a pustíme to ďalej, nech sa masa spije do nemoty slzami a nažerie katarznej veselosti. Žiadna intimita, žiadny chochmes, žiadne hranice.

Nemecký súd SR nepodržal Päť rokov sa ťahajúce súdne spory, ku ktorým viedol zákaz vytvárať zisk v zdravotných poisťovniach počas prvej vlády Roberta Fica, majú za sebou ďalšie dejstvo. Nemecký Najvyšší spolkový súd nevyhovel mimoriadnemu opravnému prostriedku, podanému právnymi zástupcami Slovenska.

Ľudia sa okrem iného delia na tých, čo siahnu po každej novinke, a na tých, čo silou-mocou udržiavajú v ich živote všetko tak, ako bolo. Ja patrím skôr k tým prvým, ale hanbím sa za to a obdivujem tých druhých. Všetky tie výrobky s krikľavými nápismi „New!“ a „Novinka!“ alebo „Nové!“, čo na nás denne vykrikujú zovšadiaľ, kam pozrieme, nie sú tými jedinými novinkami, ktoré mám na mysli. Aj keď včera som sa v sprche veľmi počudovala, keď polo na šampóne napísané, že obsahuje olej z marule.

15. apríla 2014, päť dní po svojich 95. narodeninách, zomrel John Cornelius Houbolt –muž, ktorý dostal Američanov na Mesiac a späť. Premenil sny priekopníkov vesmírnych letov do reálnej podoby presného scenára letu a navrhol základný koncept kozmickej lode Apollo s lunárnym modulom.

Roger Scruton dal odpoveď na to, ako možno po dvadsiatich piatich rokoch novej generácii pripomenúť, čo to bol komunizmus.

S tou poverčivosťou je to zložité. Je ťažké nebyť poverčivý, keď sú poverčiví všetci okolo vás a je ťažké byť poverčivý, keď máte aspoň trocha zdravého rozumu. Piatok trinásteho ma nemáta, ale bojím sa pripáliť si cigu od sviečky, aby nezomrel námorník. A keď som dvojtýždňového Filipka zobrala do obchodu, všetci mi hovorili, či bláznim, že mi ho niekto uriekne, robila som si žarty až kým mi potom celý večer neplakal. Mama povedala, že mu mám dať na ruku červenú šnúrku alebo do kočíka niečo červené. Dala som mu na kočiarik plyšového oslíka s červenou čapicou a odvtedy ho nikto neuriekol.

Niet nad to, dobre sa porozčuľovať, poriadne a pritom bezpečne sa vytočiť. Zaručeným spôsobom takejto psychohygieny sú vzťahové seriály. Zväčša o pekných mladých ľuďoch, ktorí sa nedokážu vpratať do kože, lebo ak by sa vpratali, nebolo by o čom nakrúcať. A tak sa správajú ako nedospelí, nezrelí blbci, emocionálne dezorientovaní do tej miery, že neváhajú robiť rozhodnutia, o ktorých už vopred vedia, že sú zlé. Vlastne nie, nevedia, veď sú seriálovými postavami, a kto to kedy videl, aby sa ľudia v seriáloch správali tak, ako sa my správame v normálnom svete? Nikto, nikdy.

Počuje tú otázku od mnohých, ako je možné, že kňaz Marián Kuffa a arcibiskup Róbert Bezák patria do tej istej cirkvi?