Ešte stále mám problém uveriť, že aj moje sny sa môžu stať skutočnosťou. Stalo sa to už párkrát, ale keď sa plnia už aj tie najkrajšie, je mi to, v dobrom slova zmysle, podozrivé. Chodila som na túto pláž v Indii od roku 2005. Bola vtedy plná dredových travelerov, obstarožných hipíkov, mladých backpackerov, neskazených Indov a nefalšovanej, ničím nerušenej spirituálnej romantiky. Bola som, tak ako všetci, čo sem kedy prišli, očarená. A tak ako ostatní, aj ja som sa vracala. Pravidelne, každý rok, na mesiac.

Koncom 90. rokov som raz sedel v Moskve pred Puškinovým pamätníkom a pil pivo. Vtedy sa to ešte dalo. Po chvíli si ku mne prisadol nedôveryhodný človek. Bradatý, strapatý, v zodratých topánkach, skrátka, bezdomovec. Sedel ticho, zamyslene, ani pivo si odo mňa nepýtal. Tu k nemu podišiel ešte podozrivejší typ v sivom obleku, vlasy na ježka, zjavný sobášny podvodník. Na moje veľké prekvapenie sa títo dvaja čudáci začali zhovárať o vedcovi a filozofovi kozmistovi V. I. Vernadskom, o jeho učení o biosfére a noosfére.

Pred výjazdom z diaľnice som trikrát potiahol za pádlo pod volantom, aby som podradil a začal brzdiť motorom. Na moje počudovanie však auto ukazovalo zaradenú päťku. Pokazené pádlo pod volantom? Nie. Osemstupňová prevodovka!

Už sa mi ťažko píšu listy. Podobám sa mladým, ktorí už vôbec nepíšu. Len ja neposielam ani SMS. Po Veľkej noci som si vydýchol, že to mám za sebou. Uprostred mojej spisovateľskej dovolenky, 15. augusta, keď si v rodine pripomíname odchod nášho otca do večnosti a s Máriou náš domov, sa mi snívalo, že som pri nočnej lampe na posteli ležal v akejsi veľkej hale a premýšľal, čo vám napísať k Vianociam. Vedel som, že má prísť moja matka. Keď som za dverami začul blížiace sa kroky, zhasol som lampu a predstieral, že spím.

Moja babička stále hľadala svoje okuliare. Išlo nás z toho poraziť. „Deti, neviete, kde mám zasa okuliare?” pýtala sa a šmátrala. Bez okuliarov sa okuliare ťažko hľadajú. Boli hrubé, kostené, zlepené lepiacou páskou na pravom kĺbe. Bledohnedé. Keď nedržala páska, prišiel na rad leukoplast. Babičke okuliare často padali nabok, ale jej to nevadilo. Čítať sa s nimi dalo. Často sme sa jej pýtali, či nechce nové okuliare. „Netreba, vravievala. Veď čítať sa s nimi dá.” Vyzerala smiešne, ale bola to naša milovaná babička, a tie dolámané okuliare k nej tak nejako patrili.

Veta „jeden akord a pravda“ sedí na Lou Reeda ako uliata, no v skutočnosti tento newyorský hudobník, ktorý zomrel minulý týždeň, svojou tvorbu tento slogan vlastne vymyslel.

Citát dialógu občana A s občanom B z môjho obľúbeného Babylonu (Česká volba, č. 3/2013): A: „Nikdo vám nevnucuje svůj pohled na svět, tajná policie vás nesleduje, můžete si říkat, psát, co chcete, jezdit kam chcete, pracovat či studovat, kde chcete...” B: „Člověče, a k čemu mi to je, když musím každý měsíc platit takovýhle štos složenek! Ty svině nahoře mají všechno a za nic!” „Žijeme si vůbec nejlíp, co jsme kdy žili,” oponuje A. „Co je mi do nějaké minulosti – podstatné je, že teď to stojí za hovno!” nedá sa B.

Medzi Ruskom a Ukrajinou sa odohráva aj svojrázna mediálna vojna. Dôsledná masáž proputinovských novinárov pritom spôsobila, že aj moji ruskí známi mi často hovoria, že my Európania máme na tento vojenský konflikt skreslený pohľad.

Chcel som písať o tom, čo nie je architektúra, potom mi napadla Biela veľryba a Melville. Mohlo by sa zdať, že kvôli božskej proporcii, ale je to začiatkom knihy. Moje meno je Izmahel, jeden z najkrajších opisov Manhattanu a jeho obyvateľov, ktorý poznám. Túžba suchozemcov po mori, áno, to sedí, vedeli ste, že East River je zátoka, a nie rieka? Správa sa ako more, riadené prílivom a odlivom, odborne sa nazýva prílivová úžina.

15. apríla 2014, päť dní po svojich 95. narodeninách, zomrel John Cornelius Houbolt –muž, ktorý dostal Američanov na Mesiac a späť. Premenil sny priekopníkov vesmírnych letov do reálnej podoby presného scenára letu a navrhol základný koncept kozmickej lode Apollo s lunárnym modulom.