Mám rada také normálne mestá. Také mestá, ktoré nezdobia turistické ceduľky, ale šnúry bielizne s voňavými obliečkami, ktoré visia až celkom nad chodník. Mám rada, keď sa pod tými obliečkami hrajú deti futbal a obďaleč sedí babka na stoličke, ktorú si ráno vytiahla pred dom a celý deň pozoruje svet.

Veteráni hádok o pálčivých, kultúrno-etických otázkach dneška to dôverne poznajú. Ak sa taká debata rozhorí, je len otázka času, a niekto do nej vnesie argument o nevyhnutnej pokrokovosti jednej strany sporu a smetisku dejín, na ktorom nutne skončí druhá strana.

Jedného dňa sa prebudíte a zrazu máte na konte desaťkrát viac peňazí. Dobrý pocit, však? Skutočnosť je taká, že na vašom študijnom jazykovom konte je pravdepodobne desaťkrát viac položiek, ako sa nazdávate. A to vďaka technickému pokroku, ktorý len potrebujete naplno využiť.

Čajka sedí na lampe hneď za oknom, čistučké more šumí pár metrov odo mňa, oproti je Brač, v chladničke chobotnica. Idyla. Nemôžem si pomôcť, ale často tu rozmýšľam, ako je možné, že na takom krásnom kúsku Zeme bola len nedávno vojna. Prekvapuje ma to.

Štefan Marko Daxner nie je taký známy ako iní štúrovci. Možno preto, že nemal literárny talent ako Janko Kráľ, nebol ani taký romantický hrdina ako Štúr a nemal ani také lídrovské ambície ako Jozef M. Hurban. Bol to však človek pozoruhodný svojou neúnavnou a veľmi pragmatickou prácou v prospech národa.

Emil, mám problém, skôr taký problémik, vlastne o nič nejde. Nebaví ma čítať noviny. Zdá sa mi, že v nich nič neni. Zase som napísal „neni“, viem, že je to nesprávne, ale odjakživa hovorím „neni“, tak prečo by som mal písať „nie je“.

Milý Emilko, som v takom rozpoložení, že sa zo mňa valia emócie, skrátka som namäkko. Sedím pred televízorom, hovoria tam, že bude pršať a mne sa tisnú slzy do očí.

Ak ma niekto zle pochopil, tak sa ospravedlňujem. Také slová nepočuť z úst otca Tadeusza Rydzyka často. Tentoraz ich povedal po avantúre v Bruseli.

Keď som videl Sex Pistols na Hodokvase pred pár rokmi, bol som veľmi sklamaný. Nemohol som uveriť, že táto kapela, ktorá má také geniálne piesne, je spolok unudených starších pánov, ktorí si prišli zobrať naše peniaze.

Náš prominentný stĺpčekár Milan Lasica hovorí, že robí, lebo musí. Musí prísť do divadla, ísť na zájazd, napísať fejtón. Nejde o to, či sa mu chce, ale kedy to musí byť. Občas sa mu prihodí aj také, že má voľno. Vtedy najradšej hlivie alebo športuje.