Cameron – vrah utečencov? Siedmeho mája pôjdu Briti k voľbám a ešte stále nie je jasné, aká vláda z ich vôle vznikne. Jasnú prevahu v prieskumoch nemá ani jedna z hlavných strán a obidve, konzervatívci aj labouristi, sa najväčšmi obávajú svojho nevyspytateľného populistického súpera – strany UKIP Nigela Farragea. Aj preto je kampaň čoraz ostrejšia.

Dvadsiate piate výročie novembra ’89 je výročím najpodstatnejšej udalosti našich novodobých dejín. Bolo to fajn, malo to zmysel a dostali sme šancu nahliadnuť až na dno svojich možností, limitov, predností i slabostí. Každý sám za seba a súčasne všetci dohromady. Nebol to za tých dvadsaťpäť rokov vždy príjemný pohľad. Mnohí sa pritom oddali viere, že to nie ja, ale „oni“ za to môžu.

Bratislavské jazzové dni majú za sebou 40. ročník. Dva dni po jeho skončení hovoríme s Petrom Lipom, zakladateľom, dušou, tvárou a hlasom „džezákov” o bezprostrednej aj vzdialenejšej minulosti.

Niektoré veci sú všade na svete rovnaké. V iných farbách, tvaroch, končinách, ale ľudia majú krásnu vlastnosť prejavovať sa takmer rovnako, nech pochádzajú odhocikiaľ. Matka starajúca sa o dieťa ‒ ok, nemá kočík a cumeľ, ale má tú istú lásku, nehu a strach. Šofér autobusu, vždy rovnako dôležitý – v Indii či na Slovensku. Úradník jediaci svoj obed v kancli. Namyslený biznismen v aute so šoférom parkujúci v strede križovatky.

Myšlienky, ako vieme, majú svoje konzekvencie. Neprekvapilo ma preto, že pred pár dňami Richard Dawkins, známy autor a filozof, ktorý kedysi prednášal na Oxforde, nepriateľ Pána Boha a všetkých náboženstiev, ako označil sám seba, na Twitteri vyhásil, že ľudské plody s Downovým syndrómom treba zlikvidovať.

Majú ho skoro na každom hrade či zámku. Visí na stene medzi ostatnými obrazmi a sprievodca naň nikdy nezabudne turistov upozorniť. Tajomný portrét muža či ženy, ktorého oči vás neustále sledujú.

Po toľkých rokoch za mrežami som vzdialený myšlienke idealizovať si tých, s ktorými som bol nútený sa stretávať. Koniec koncov, mnohí odsúdení majú svoje princípy.

„Děkuji ti Pane / za lásku i smrt / děkuji ti Pane / za pořádný mrd“. Pesničkárka Dáša Vokatá musela svojím posledným albumom prekvapiť aj tých, ktorí jej tvorbu poznajú roky. Koho by napadlo, že táto kráľovná českého disentu sa rok-dva po Magorovej smrti vrhne do labutích ľúbostných piesní, ktoré sú také mocné, že si ich ťažko mohla vycucať z prsta. Tie najlepšie pesničky majú jedno: Obrovský dôvod na to, aby vznikli. V tom majú výhodu autori, ktorí sa poctivo životom predierajú, oproti tým, ktorí vedia všetko „ošáliť“. V albume Dva divoký koně Vokatá zúročila celý svoj život umelkyne, ktorú v mladosti vyštvali z ČSSR.

Iste, drvivá väčšina moslimov sa mierumilovne modlí k Alahovi, robí si svoje a na nikoho neútočí. Žiaľ, západná civilizácia má čoraz častejšie dočinenia s tými moslimami, ktorí nenávidia všetkých, čo sú iní ako oni. Ak majú príležitosť, bez milosti útočia. A to aj v krajinách západnej civilizácie, kde si vyznávači islamu slobodne užívajú svoju slobodu a práva. Sloboda im umožňuje napríklad schádzať sa v mešitách, kde ich fanatickí duchovní podnecujú páchať zlo.

Na jar ich všetci alergici majú plné zuby. Majú natoľko dráždivý peľ, že dokáže jedným šupom vohnať slzy do očí a skaziť kýchaním celý deň. Na jeseň a v zime však na lieskovce nedajú dopustiť.