Nepálska muzika nie je len o tradičných bubienkoch, flautičkách a husličkách. O tom, že tu fičí aj tvrdý rock, sa presvedčili tisíce ľudí, keď videli mojich Nepálcov hrať na nedávnej šnúre po Slovensku. Starý rock je vlastne hudba, s ktorou sa tu práve príchodzí turista stretne najskôr, keď vhupne do jednej z desiatok rockových krčiem v centre Káthmandu alebo Pokhary. Vojde tam preto, že začuje hrať starých Floydov, Zeppelinov, AC/DC, Boba Marleyho, ale aj novších Radiohead či Adele. Všetky kapely hrajú ten istý výber, asi sto pesničiek, a takmer všetky ich hrajú rovnako. Po roku či dvoch prestane do týchto krčiem chodiť, lebo už nemôže počuť Creep či Stairway to Heaven. Vtedy začne rozmýšľať, či tu vlastne existuje kvalitná pôvodná tvorba.

Začalo sa to ako senzácia. Profesorka Karen K. Kingová, historička z Harvardskej univerzity, ktorá sa venuje ranému kresťanstvu, počas kongresu venovanému koptským štúdiám v Ríme povedala, že našla papyrus, na ktorom sú zapísané slová: „Ježiš im povedal: Moja žena..“ A pod týmto veršom stálo ďalšie tvrdenie: „Stane sa ona mojím učeníkom.“ Tieto slová boli zapísané v gréckej abecede a koptským jazykom, fragment pochádza pravdepodobne zo štvrtého storočia po Kristovi.

Je to maškrta pre deti, nie diverzný kultúrny mém našej zhýralej prítomnosti, klamem si do vrecka, keď riešim dilemu, aký jogurt kúpiť. Viem, ktorým by som urobil najväčšiu radosť, ale zdráham sa, nakoniec, je to moja zodpovednosť, čo z toho dievčatka vyrastie.

„Neříkala sem to?“ prohlásila radostně moje kadeřnice, majitelka salónu a klausovka, „vyhraje Zeman. Už je to jasný.” „Vy by ste volila levičáka?” namítl jsem. „Vy politologisti taky houbelec něčemu rozumíte,” namítla teď ona. „Dyk vlád s Klausem a nekrad. Slušnej, rovnej chlap. Na zkorumpovanou politiku svý partaje se raděj vybod a sám znechuceně odešel a moh´se držet lizu. Nic si nenakrad. A pan prezident ho doporučil!”

Na hornej časti okenného rámu je pribitý klinček. Na ňom je zavesený špagátik a na ňom visí priehľadné igelitové vrecko naplnené vodou. Doplna. Hompáľa sa popred okno ako jediná dekorácia v miestnosti. Na nátlak mojich turistov sa pýtam majiteľa hotela, čo to je. „To je proti muchám," vraví. Proti muchám? Vrecko s vodou? Rozmýšľam, ako to preložím mojim turistom z nepálčiny. To mi aj tak neuveria. A tak sa pýtam na princíp fungovania. „Keď priletí mucha, povie si: Óch, aké veľké jazero! – a odletí preč."

Úspešní psychopati. Sedia v riadiacich pozíciách veľkých korporácií, vo vládach celého sveta, sú všade, kde je moc. Tri percentá mužskej a jedno percento ženskej populácie na tomto svete má znaky vrodenej psychopatie.

Mnohí z vás čitateľov týždňa sa na základe mojich článkov rozhodli podporovať nepálsky sirotinec Happy Home. V minulom svojom článku som písala o tom, ako sme zistili, že deti boli týrané a zastrašované. Viac o tom hovorím vo videu, ktoré nájdete na stránke týždňa. Keď som písala svoj posledný stĺpček, akurát som bola na ceste do Nepálu. Bolo to najťažších 6 dní mojho života.

Každý týždeň si dávam záväzok, že tieto stĺpčeky budem písať skôr. Každý týždeň napokon píšeme dvaja – ja a môj priateľ časový stres. Každý týždeň zažívam v piatok okolo obeda jemné chvenie v žalúdku, večer sa mi už trasie aj dvanástorník (aj keď neviem, kde je). Každý týždeň majú na mňa grafici ťažké srdce, údajne niekedy nešetria na moju adresu ani riadnymi vulgarizmami, ku mne sú ale vždy milí. Každý týždeň mi Juraj Kušnierik posiela sms už vo štvrtok (Miško, píšeš?), potom v piatok (Nezabudni na ušiská), ešte mi aj zavolá.

Môj šerpa Chatur bol vždy veľká kopa šťastia. Večne vysmiaty, niesol šialene ťažký náklad a do toho pofajčieval a vtipkoval s mojimi turistami. Dnes večer na treku si s ní­m začali debatu – v Nepále veľmi neobvyklú – o sexe. Či teda majú tí­ naši Nepálci sex pred svadbou, alebo nie, či pociťujú lásku a prí­ťažlivosť k žene, ktorú im niekto vybral a oni ju vidia až krátko pred svadbou...samozrejme, tieto otázky sú úplne opodstatnené – je to úplne iná kultúra a našincovi sa rozum zastavuje nad pomyslení­m že by prvýkrát mal sex až cez svadobnú noc a najmä, že by mal prežiť život so ženou, ktorú si sám nevybral...

Pri vyslovení mena Manchester sa mi vždy objavia v mysli moje hnedé menčestrové nohavice, ktoré som na prelome svojho detstva a puberty nemal veľmi rád. Boli niekde na polceste medzi vysnívanými poriadnymi džínsami a nenávidenými tesilkami, ktoré môj otec považoval za slušné oblečenie, hodné mladého muža. Džínsy označoval za pracovné oblečenie honcov dobytka a za nohavice, v akých sa do slušnej spoločnosti jednoducho nechodí.