Je to zvláštny pocit, ktorý teraz my Česi prežívame. Senát, druhá komora nášho parlamentu, s definitívnou platnosťou odhlasoval, že si nástupcu Václava Klausa budeme voliť priamo. A napriek tomu, že to bude v takmer rovnakom čase, v akom si Spojené štáty budú vyberať medzi Barackom Obamom a nejakým republikánskym kandidátom, je tu u nás v Česku celá voľba ponorená v hmle.

V roku 1967 som prišiel na študijný pobyt do Tübingenu. Dvadsaťdva rokov od konca druhej svetovej vojny, sedemnásť rokov od vzniku Spolkovej republiky Nemecko. Rok pred Pražskou jarou v Československu a Parížskym májom. Zažil som v Tübingene Kafkovho spolupútnika Maxa Broda, filozofa nádeje Ernsta Blocha, rekonštrukciu mestského historického jadra. Bol to čas študentského protestu proti skostnatenému školstvu, starým nacistom, korupcii. Ponúkali sa rozličné riešenia od Maových červených knižiek až po teroristické červené brigády a vraždenie. U nás sovietske tanky.

Ešte nikdy som nebol na Kaukaze. Prvého Azerbajdžanca v živote som stretol vo Viedni a on ma ohromil tézou, že jeho vlasť Azerbajdžan a moja vlasť Rakúsko sú dvojčatá. Obe krajiny sú naozaj rovnako veľké, obe majú osem miliónov obyvateľov a obe sa označujú za vojensky neutrálne. Azerbajdžan si objednal svoje bankovky u toho istého dizajnéra, ktorý navrhoval euro. Dizajnér je Rakúšan a svojich zadávateľov nesklamal: Azebajdžanci majú teda bankovky bez tváre rovnako ako my.

Keď sa cár nespráva so cťou, ale je na posmech, je  na čase, aby uvažoval o odchode, alebo aby sa pripravil na palácový prevrat.  Správanie ruského  premiéra Vladimira Putina, ktorý sa chystá na  slávny  návrat do Kremľa ako prezident po voľbách plánovaných na marec budúceho roka, by malo  ovplyvniť váš výber.

Šimek & Grossmann to vedeli už dávno, keď písali poviedku Exkurze do zoo. Žiadna zľava nie je zadarmo a niekto to musí zaplatiť, občas aj samotný zákazník. S ročným oneskorením prežívajú u nás zľavové portály svoj boom. Kto to platí?

Na to, aby sa dnes človek vydal do sveta, nepotrebuje ani cestovnú kanceláriu a ani veľký balík peňazí. Stačí mu internet a jeho sociálne siete, zvedavosť, aká-taká znalosť angličtiny a dostatočne dobrodružná povaha.

„Viete, aký je rozdiel medzi českým a americkým dôchodcom? Nijaký, obaja si za to, čo im mesačne zostane, môžu dovoliť cestovať do Prahy.“ Tak tento vtip mi zišiel na um, keď som mal začať písať o tom, ako sa žije našim stredoeurópskym dôchodcom v porovnaní s penzistami v bohatších krajinách. Pokiaľ ide o našu Strednú Európu, tak mi vyšlo, že asi približne rovnako. Teda rovnako „nie bohvieako“, aby som bol presný.

Slza vo videoklipe k piesni Nothing Compares 2 U alebo roztrhaná fotka pápeža v priamom televíznom prenose? Zvolávanie babylonského ohňa na zlú matku, nešťastné manželstvá, alebo pokora pri spievaní Dylanových gospelov? Komplikovaná žena v stredných rokoch, alebo rebelka s vytetovaným svätým obrázkom v dekolte? Sinéad O'Connor.

Nedávno nám před barákem zazpívaly skautky od sousedů. Sbíraly trvanlivé potraviny pro lidi v nouzi. Chuainita Kansil z pražského kostela U Salvátora vyzvala přátele, ať nosí nepotřebné šatstvo na zimu pro imigranty. Bylo to v čase, kdy se opětovně odevzdávala cena Milana Velíška, zavražděného při ochraně života cizí ženy. Vyslechl jsem tam dva neuvěřitelné příběhy.

V osemdesiatke patrí k veteránom studenej vojny i literatúry. Dedič odkazu Grahama Greena, a jeden z mála autorov špionážnych trilerov, ktorý to, o čom píše, zažil. Očakávalo sa, že vydá posledné dielo a pokojne sa odovzdá dôchodku. John le Carré však opäť zamiešal karty.