Ceremoniální pohřební průvod pod šedou větrnou oblohou s ostatky slavné premiérky se pomalu, slavnostně a za občasného potlesku přihlížejících ubíral k svatopavelské katedrále a navzdory oficiálnímu smutku, tak jako kdysi při pohřebu Winstona Churchilla, jejího slavného předchůdce, lidé slavili majestát a slávu Velké Británie.

Neraz sa človek stretne v tlači, najmä hudobnej, s príkrym hodnotením, že 70. roky, najmä ich prvá polovica, nestáli ako rocková éra za nič. Podľa mňa to môže hlásať buď niekto, pre koho sa rock skončil rozpadom Beatles alebo, naopak, ten, pre koho sa to všetko začalo až s príchodom Sex Pistols. A do tretice ten, kto do toho vidí ako príslovečná hus do piva.

Trápim sa pre starého muža z rohu ulice. Celý život pracoval, a teraz predáva cigarety tam, na rohu ulice. Trápim sa pre mladé dievča. Každý deň sa pozerá do zrkadla, aby sa potom vydala na trh so sexom. Dúfa, že tam stretne cudzinca, ktorý ju odtiaľto zoberie preč. Trápim sa pre muža s čiernou kožou, každé ráno skoro vstáva, ale bez ohľadu na to sa nikdy nedočká práce, akú si zaslúži. Vinou rasizmu, viditeľného aj neviditeľného. Trápim sa pre zvráskavenú štyridsiatničku, každý mesiac platí poplatky odborom, ale každé ráno sa obáva, že ju vyhodia z práce a ona si nebude vedieť rady. Trápim sa pre tínedžera z provincie. Sníva o tom, že odíde do Havany, pretože doma pozná iba nedostatok, zle platenú prácu a alkohol.

Hovorili sme tomu ostrovy pozitívnej deviácie. Boli to ľudia, ktorí sa správali inak ako väčšina – v prostredí, kde „práca nebola zajac“, kde „kto nekradne, okráda svoju rodinu“, kde platilo „drž hubu a krok“… žili, ako keby naokolo nevládol všeobecný marazmus. Prežívali v oficiálnych štruktúrach, v šedej zóne, v paralelnej kultúre, v disente. Nepozerali na profit, nekradli, nedržali hubu. To označenie „ostrovy pozitívnej deviácie“ vymyslel tuším Martin Bútora. Alebo Soňa Szomolányi? Bolo to už dávno.

Môj šerpa Chatur bol vždy veľká kopa šťastia. Večne vysmiaty, niesol šialene ťažký náklad a do toho pofajčieval a vtipkoval s mojimi turistami. Dnes večer na treku si s ní­m začali debatu – v Nepále veľmi neobvyklú – o sexe. Či teda majú tí­ naši Nepálci sex pred svadbou, alebo nie, či pociťujú lásku a prí­ťažlivosť k žene, ktorú im niekto vybral a oni ju vidia až krátko pred svadbou...samozrejme, tieto otázky sú úplne opodstatnené – je to úplne iná kultúra a našincovi sa rozum zastavuje nad pomyslení­m že by prvýkrát mal sex až cez svadobnú noc a najmä, že by mal prežiť život so ženou, ktorú si sám nevybral...

V .týždni č. 47 sme otvorili tému postavenia školy v dnešnom svete článkom Vladimíra Burjana Vzdelávanie nie je iba škola. V predošlom čísle sme predstavili projekty TEDx a Khan Academy ako malú ukážku vzdelávacích alternatív, ktoré sú dnes k dispozícii. Trilógiu uzatvára text profesora Branislava Pupalu, ktorý do iste miery polemizuje s tézami V. Burjana.

Riaditeľ Stredoeurópskeho domu fotografie (SEDF) Václav Macek má pravdu, že 22. ročník nie je nijaké okrúhle výročie Mesiaca fotografie. No o to ani nejde. Tentoraz je dôležitá cesta, nie cieľ.

Dcéra Alexandra Rezeša sedí v budapeštianskom väzení, odmieta jesť a za dopravnú nehodu, po ktorej zomreli štyria ľudia, jej hrozí dlhoročné väzenie. Akoby bol tento smutný príbeh nevyhnutný.

Pro vypálení sedmi plastových kuliček z airsoftové pistole na prezidenta Václava Klase v Chrastavě se okamžitě ujalo označení „atentát“, ačkoliv ve skutečnosti bizarní čin Pavla Vondrouše, pokud jde o Klause, není o nic víc atentátem, než byl údajně ten sarajevský v roce 1997.

Remix disko verzie Osudovej od Waltera Murphyho, skater s Beethovenom na tričku míňa bilbordy Nigela Kennedyho, Michaela Nymana, Ivy Bittovej ... Festival prezentujúci „klasiku inak“ je ako klip reklamnej kampane festivalu Viva Musica!: sexy, trendy, cool a v hlavnom meste ho nemožno prehliadnuť.