Môj priateľ mi tvrdí, že by som bola dobrá predavačka. Ale musela by som vraj predávať iba tovar, ktorým som nadšená. Vtedy dokážem druhých presvedčiť na nemožné. Stačí naraziť v pokojnej večernej konverzácii pri vínku na niektorý z mojich obľúbených produktov a už idem.

Milí priatelia, dobrý nápad je nadovšetko. To tvrdí aj moja manželka. Horšie je, keď jej nápady musím realizovať a predstierať, že som chlap na správnom mieste. Presúvam stokilovú skriňu a tvárim sa, že to nie je problém, nebojím sa seknutia v krížoch. Na tretie poschodie bez výťahu vynášam ohavnú rozmontovanú policu a div sa svete, bez problémov.

Duch našej doby? Väčšina ľudí ho vníma cez peripetie svojho osobného života. Mám sa nanič? Doba je nanič! Alebo je duch doby to, o čom sa rozpráva po krčmách, v robote a v domácnostiach? Presnejšie by asi bolo hovoriť o duchoch doby – nemáme sa všetci rovnako, nerozprávame všetci o tom istom. Jeden z duchov doby však asi šéfuje. Moja generácia ho cítila, napríklad, v druhej polovici 60. rokov – v hudbe, vo filmoch, v knihách, v novinách, v móde, „vo vzduchu“.

„A kde si si, preboha, kúpila tú farbu na vlasy?” kričí Merila na úbohú Annu zo zeleného domu, ktorej nádherné ryšavé vlasy sa zmenili na zeleno. „Od podomového obchodníka,” odpovedala previnilo Anna. „Sľuboval mi, že moje vlasy budú také havranie čierne, presne ako má Diana.” Anne tečú slzy zúfalstva a Merila krúti hlavou. „Nezakázala som ti otvárať dvere podomovým obchodníkom?!” Podomový obchodník. Tu som prvýkrát prišla do styku s podomovým obchodníkom. Aké úžasné. „Aj ja chcem, aby k nám chodili podomoví obchodníci,“ vravela som mame.

Pred 152 rokmi, 14. júla 1861, napísal americký vojak Sullivan Ballou jeden z najslávnejších listov v amerických dejinách. Týždeň po jeho napísaní zahynul v boji.

Hizballáh v Sýrii Udalosti minulého týždňa ukázali, že to, čo sa v Sýrii začalo ako boj proti autoritárskemu režimu, sa za dva roky stalo viac sektárskou než občianskou vojnou, ktorá sa môže zmeniť na regionálny konflikt. Assadov režim má podporu Hizballáhu, ktorý do Sýrie vyslal svojich bojovníkov.

Bol to len krátky pozdrav kolegom, ale ak čítate nedávny list pápeža Františka konferencii argentínskych biskupov pozornejšie, dá sa v ňom zazrieť muž s jeho presvedčením a víziou. Najskôr slovo o ňom: Jorge Mario Bergoglio zostal predovšetkým sám sebou, akoby prijal niečo, čo sa dá nazvať pontifikálnym štýlom. Každý pápež, ktorý dokáže napísať svojim kolegom týmito slovami, je mužom, ktorý zostal vo svojej koži: „Drahí bratia, píšem vám tieto riadky, plné pozdravov a tiež ospravedlnenia za moju neúčasť, súvisiacu s 'nedávno prijatým záväzkom' (znie to dobre?).“

Riaditeľka Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže Andrea Císarová ráno vstane, umyje si zuby, pozrie sa do zrkadla a ide zachraňovať svet. Na súdy už chodí len ako pozorovateľka, ale občas jej chýba ten psychologický boj, keď sa mohla pouškŕňať na odporcu.

Je to ako večerná pobožnosť. Podľa mojich jogínskych zásad by som mal večeru dať nepriateľovi. Keďže žiadneho nemám, dobre si zajem, urobím si pohodlie, zapnem TV a konečne si užívam svet. Nestačím sa čudovať, koľko je denne zábavných programov. Skoro každá stanica. Po celé hodiny.

Je to už dávno, čo som bol na stáži v rakúskych novinách Kleine Zeitungen v Klagenfurte. Mimochodom, idylické miesto. Alpy, krásne, priezračné a v lete aj teplé jazerá, otvorený kraj na juh Európy, svojím spôsobom úplná blahobytná idyla. Na starosť ma dostal jeden novinár, z môjho pohľadu postarší, v tom roku 1992 elegantný štyridsiatnik. „U nás sa cez víkend mestá vyľudnia, ľudia odchádzajú na svoje chaty a chalupy,“ hovoril som mu. Čudoval sa. „Tu v Rakúsku si vlastný víkendový dom môžu dovoliť len najbohatší. Hmm, to je naozaj zvláštne.“