Ako publicista sa nebudem tváriť, že nemám žiadne osobné záujmy. Žijem na Slovensku od roku 2004, zdaňujú ma podľa tunajšieho autorského zákona a zažil som tu štyri slovenské vlády: Dzurindova druhá vláda ma zhýčkala, Ficova prvá vláda mi spočiatku naháňala strach, a potom mi ponechala nízke dane, vláda Radičovej chcela moje daňové a odvodové zaťaženie jedným šmahom strojnásobiť a traumatizovala ma.

Najprv to vyzeralo, že nový film súrodencov Wachowských a Toma Tykwera Atlas mrakov bude ťažkým prepadákom, no teraz, keď už sa premieta po celom svete, už to s ním tak zle nevyzerá.

Trápim sa pre starého muža z rohu ulice. Celý život pracoval, a teraz predáva cigarety tam, na rohu ulice. Trápim sa pre mladé dievča. Každý deň sa pozerá do zrkadla, aby sa potom vydala na trh so sexom. Dúfa, že tam stretne cudzinca, ktorý ju odtiaľto zoberie preč. Trápim sa pre muža s čiernou kožou, každé ráno skoro vstáva, ale bez ohľadu na to sa nikdy nedočká práce, akú si zaslúži. Vinou rasizmu, viditeľného aj neviditeľného. Trápim sa pre zvráskavenú štyridsiatničku, každý mesiac platí poplatky odborom, ale každé ráno sa obáva, že ju vyhodia z práce a ona si nebude vedieť rady. Trápim sa pre tínedžera z provincie. Sníva o tom, že odíde do Havany, pretože doma pozná iba nedostatok, zle platenú prácu a alkohol.

Hovorili sme tomu ostrovy pozitívnej deviácie. Boli to ľudia, ktorí sa správali inak ako väčšina – v prostredí, kde „práca nebola zajac“, kde „kto nekradne, okráda svoju rodinu“, kde platilo „drž hubu a krok“… žili, ako keby naokolo nevládol všeobecný marazmus. Prežívali v oficiálnych štruktúrach, v šedej zóne, v paralelnej kultúre, v disente. Nepozerali na profit, nekradli, nedržali hubu. To označenie „ostrovy pozitívnej deviácie“ vymyslel tuším Martin Bútora. Alebo Soňa Szomolányi? Bolo to už dávno.

Sešli jsme se na tomto historickém místě, abychom si připomněli, že novodobému českému státu přibyl další rok. Od vzniku naší republiky zanedlouho uplyne již sto let. V té chvíli se jistě budeme ptát: Co tato, z hlediska historie relativně krátká doba, navíc přerušená nacistickým protektorátem a poté faktickým područím Sovětskému svazu, našemu národu přinesla; a co jsme svému státu přinesli my, kteří jsme v této době žili?

Príbehov a osobných skúseností, ktorých podstatou je zlyhanie štátu pri plnení jeho základných funkcií, bolo u nás vždy veľa, bez ohľadu na režim a na vládu. Ale žili sme tiež časy, keď sa dalo na koniec tunela aspoň dovidieť, keď sme mohli dúfať, že sa veci síce hýbu pomaly, ale dopredu. Tie časy sú preč.

Celá Európska únia žila vo štvrtok témami ako banková únia či príprava rozpočtu EÚ na ďalších sedem rokov, čo boli centrálne námety summitu, na ktorý sa do Bruselu začali zlietať európski štátnici.

Diskusia o tom, kedy nakupovať, sa zoči-voči aktuálnym problémom môže zdať periférna. Ale je ústredná. Je totiž o tom, aký typ štátu tu chceme a ako v ňom spolu chceme žiť.

Na východnú Áziu sa príliš často pozeráme iba z ekonomickej perspektívy. Tieto národy však žijú aj inými témami, menej sa týkajú súčasných ekonomických úspechov a viac nacionalizmu a starých resentimentov. Teda síl, ktoré v Sarajeve rozpútali prvú svetovú vojnu. Dnes tieto sily stoja v pozadí sporov o také miesta na mape, ktoré ignorujeme alebo o nich nič nevieme. Reč je o miestach ako Senkaku, Dokdo alebo Spratlyho ostrovy. Všetko to, samozrejme, protirečí teoriám, podľa ktorých obchod musí utíšiť storočia staré nepriateľstvá a obchodovanie je najlepšou prevenciou vojny. Nie je to napokon podstata skvelej vízie Jeana Monneta, ktorej dnes hovoríme Európska únia?

Na začiatku septembra usporiadali v Siófoku svetový kongres ugrofínskych národov. Od roku 1992 sa toto veľkolepé podujatie organizuje každé štyri roky. Estónsko, Fínsko, Maďarsko a Rusko vypravili na cestu iníciatívu, ktorej základom je jazyková príbuznosť a okrem rozvoja mnohostranných vzťahov aj podpora menších etnických skupín, ktoré žijú v rozptyle pred aj za Uralom.