Deep Purple: 24 Carat Purple

Detské sny sú parádna vec. Ako tak starneme, melie nás svet, sú z nás seriózni zamestnanci či zamestnávatelia a sny, byť napríklad kováčom, sú fuč. Ja som naozaj kováčom chcel byť. Existuje jeden blázon, ktorý si svoj detský sen splnil, keď mu ťahalo na päťdesiatku. Môj brat Marián.

Išla som dole po Broadway a v dave tlačiacich sa vianočných nakupovačov som zazrela peknú, dokonale súmernú tvár s veľkými hnedými očami, orámovanú huňatými klapkami na uši (hliníkom vyvážim toho, kto mi povie spisovný slovenský výraz).

Keď sa po štyroch rokoch zmení vláda a vy máte pocit, že to bude lepšie, musí nastať rozčarovanie. Musí. Mnoho vecí totiž nezáleží na politikoch, zároveň, žiaľ, veľa vecí áno. Príliš veľa vecí. Keďže máme slobodné voľby iba krátky čas, iba päť normálnych volebných období, nie sme zvyknutí na to znovuobjavovanie, že aj tí sympatickejší sú stále len politici so všetkým, čo k tomu patrí – aj v kladnom slova zmysle. A preto to často preháňame.

V chodbe kaviarne Kaffibarinn v centre Reykjavíku je plno, ponad plecia divákov len občas zahliadnem plavovlasú hlavu Högniho, speváka skupiny Hjaltalín. Ale počuť celkom dobre. Niekoľko ľudí stojí aj vonku na daždi. Festival Iceland Airwaves.

Blíži sa magický prvý september. Začiatok školského roka. Keď som chodil do školy, miešalo sa vo mne tešenie na spolužiačky a spolužiakov a netešenie sa na nekonečný desaťmesačný učebný proces. Vyložene dobrodružné boli prvé septembre na gymnáziu.

Počúvame to odmalička. Dobré časy už boli. Najskôr nás to baví, chceme o tých časoch počúvať. Potom nás to otravuje, najmä ako argument dospelých pri debatách v puberte. Potom nám je to smiešne. Chvíľu si to nevšímame. A potom prvýkrát použijeme zaklínadlo „to my, keď sme boli mladí, to boli časy...“ a sme tam.

Ján Boleslav Kladivo je plachý hudobný experimentátor a pesničkár. Noisecut je energická elektropopová kapela. Spája ich (okrem iného) Kladivova pieseň Mariena, ktorá dostala Radio_Head Award 2010 za singel roka.