Muziku milujem údajne už od materskej škôlky. Môj otec je z Macedónska, ale bola to mama, ktorá mala veľmi rada hudbu.

Muselo to byť niekedy v prvej polovici 70. rokov, pretože tak okolo roku 1977 sme už s Grigorovom a ďalšími spolužiakmi robili randál po garážach na bratislavskom sídlisku Ostredky.

Nemajú ruky, nohy ani chvost a predsa sa mimoriadne pevne držia na každom povrchu, na ktorom sa ocitnú. A dostať ich odtiaľ je možné prakticky len násilím. Sú tam totiž doslova a do písmena prilepené.

Približne raz za mesiac je mesiac (ten na oblohe) pekne okrúhly. Raz za desať rokov je festival Mesiac fotografie jubilejný. Teraz druhýkrát vo svojich dejinách. A kladie opäť otázky. Čo je realita a čo jej obraz? Čo je dokument a čo fikcia?

Najprv som si na gitare brnkala hity Helenky Vondráčkovej, ale pošťastilo sa mi, že som dostala štipendium vo Francúzsku. Tam som objavila Joan Baezovú a Donovana.

Minulý týždeň sa v Poprade uskutočnila Stredoeurópska hudobná akadémia. Je výsledkom spolupráce s renomovaným pražským festivalom Struny podzimu a jej témou bola „poučená interpretácia európskeho kultúrneho dedičstva“.

Slovensko bolo „čestným hosťom” 47. medzinárodného festivalu detských kníh v Bologni. Očakávali sme štátom podporovanú prezentáciu priemernej „národnej” kultúry, no nakoniec sme boli prekvapení. Veľmi príjemne.

Sisa Michalidesová je zvláštny človek. Vyzerá ako bezstarostné dieťa, ktoré sa vie nadchnúť pre veľa vecí. A pritom sa ešte ako tínedžerka nebezpečne priblížila smrti. Je to mimoriadne talentovaná a plodná hudobníčka. Hrá džez s kapelou 3+1, píše hudbu k divadelným inscenáciám (Červená princezná, Truth Story) a k filmom (Zima kúzelníkov, Malé oslavy), napísala a nahrala dva albumy detských pesničiek Veľkí herci spievajú malým deťom, krátko pred Vianocami vydala album Zimní kúzelníci (pozri text v rámčeku). Okrem toho hrá divadlo, chodí do lesa a spolu so svojím manželom Petrom Preložníkom robí hudbu a chová zajace, ktoré voľne behajú po záhrade.