Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Mesiac v splne

.časopis .fotografia

Približne raz za mesiac je mesiac (ten na oblohe) pekne okrúhly. Raz za desať rokov je festival Mesiac fotografie jubilejný. Teraz druhýkrát vo svojich dejinách. A kladie opäť otázky. Čo je realita a čo jej obraz? Čo je dokument a čo fikcia?

.tohtoročný, no pritom tradičný „štafetový beh“ po (tentoraz) tridsiatich štyroch bratislavských galériách  počas prvého novembrového víkendu je výnimočný, no nie tým, že ide o jubilejný 20. ročník festivalu. Dôležitejšia je vitálnosť zvláštneho „mixu“ čoraz pestrejších foriem práce s médiom fotografie.  A tiež tradičné rozpätie od výstav výborných cez priemerné až po tie slabšie. To cenné je pritom práve v napätí medzi „dobrým“ a „zlým“, v komunikácii medzi vzormi a ich epigónmi. Bizarné bolo najmä stretnutie britského fotografa Martina Parra s Rakúšanom Frankom Robertom (otázka, či bol jeho otec fotografom, keďže mu dal také meno, nebola nemiestna – slávny fotograf Robert Frank by sa asi čudoval), ktorý fotí „ako Parr“, nie je to však Parr. Labute, labyrint a iné atrakcie viedenského Prátra v jeho podaní sú príliš vážne, pusté a málo veselé; nehovoriac o absencii potrebnej irónie.
Mesiac fotografie je medzinárodne etablovaná európska značka: okrem Bratislavy býva v Ríme, Paríži, Moskve, Viedni, Luxemburgu a Berlíne. Jeho „otec zakladateľ“, neúnavný Václav Macek už za tie roky zápasov („budú sponzori?“)  načisto zošedivel, no s úľavou hovorí o sebavedomí etablovaného festivalu: „Naše začiatky? Vraveli sme si: načo sa večne tlačiť tam, kde nás nechcú. A nechceli nás v Berlíne, v Paríži, v New Yorku. Urobíme si niečo menšie sami tu, aby si nás vážili, povedali sme si. A ak si nás aj nebudú vážiť, budeme aspoň spokojní so svojou robotou. Takto sme fungovali aj za socializmu. Nemôžeme vystavovať v centre? Fajn, budeme vystavovať na periférii, v maličkej galérii na Trnávke. Sýkora, Saudek, skvelé mená.“
V Bratislave, ktorá má povesť lacného festivalu s desaťkrát nižším rozpočtom oproti, povedzme, Arles (150 -tisíc eur vs. 1,5 milióna eur)  už za tie roky boli vystavení Cartier-Bresson, Koudelka, Leibowitz, Martinček, Michals, Parr, Pellegrin, Salgado a iní výborní fotografi, mnohí osobne. Každoročne mesto v novembri zaplnia desiatky českých pedagógov a študentov, prichádzajú zahraniční kurátori, konzultujú portfóliá, organizujú sa prednášky, workshopy. Mesto skutočne žije fotografiou, čo je skvelá správa. Vďaka niekoľkým ľuďom okolo Maceka. Aj s neodmysliteľnými organizačnými „kiksami“. Hostia sa obvykle dobroprajne (občas podráždene) smejú a hovoria o „slovenskom špecifiku“. Pozoruhodných výstav je tento rok dosť, spomenúť však na tomto priestore možno iba niektoré.

.world press photo: fenomén
Najdrahšou výstavou, stála 14-tisíc eur, je tento rok panoptikum fotožurnalizmu. Jeden by sa mohol opýtať: čo už môže byť nové (iné) na obrazoch vojen, katastrof, konzumentov drog či chorých na AIDS. Omyl, môže. A nevďačíme za to záplave nepochybne silných fotiek, ktoré ukazujú svet, aký je – od vtipného leteckého pohľadu na americké „neviditeľné lietadlo“, ktoré letí ponad športový štadión (čo pripomenulo srbské pohľadnice z Kosova, na ktorých bolo to jediné Srbmi zostrelené americké neviditeľné lietadlo s poznámkou: „Sorry we did not know thats invisible“) cez unudené tváre ľudí uväznených v kolónach áut v Britskej Kolumbii až po slona rozporciovaného v priebehu dvoch hodín vyhladovanými domorodcami kdesi v Zimbabwe.
Šok spôsobila malá nenápadná fotka v úvode výstavy, spomenutá viac textom ako obrazom. Je na nej krvavá tvár mladej iránskej ženy Nedy Agha-Soltan , ktorú na demonštrácii v Teheráne po sfalšovaných voľbách zastrelili. Ide o obraz neznámeho autora, stiahnutý z videokamery a šírený vzápätí cez youtube po celom svete – tvár Nedy sa tak stala symbolom odporu mladých Iráncov voči Ahmedinedžádovmu režimu. Pri žiadnej inej fotografii z posledného obdobia si tak naliehavo neuvedomíte, že (občas) vôbec nejde o „umelecké kvality“, ale o svedectvo. Fenomenálnej fotografii zavraždenej Nedy udelila porota World Press Photo, ktorá mala na výber stotisíc fotografií azda zo všetkých krajín sveta, špeciálne uznanie. Celkom oprávnene.

.o nás, o sebe
Opakom svedectva o okolitom svete je koncept – teda správa o vnútornom svete autora. Nič proti ničomu, oboje má právo na existenciu. Koncept je čoraz vitálnejší, aj v dokumente. Niekedy je dokonca silnejší ako výstava samotná. To je aj prípad dvoch menších, no dôležitých výstav.
Maďarský autor Péter Pettendi Szabó sa rozhodol ukázať chudobu inak, výstavou Pozadie – boli ste niekedy v Budapešti?  Otázka „viete, že 7 percent obyvateľov Maďarska žije pod hranicou chudoby?“ ho vyprovokovala k putovaniu po odľahlých kútoch svojej domoviny  (cestoval sám, bez asistenta), pričom navštevoval ľudí, ktorí ešte nikdy v živote neboli v Budapešti. A možno sa tam ani nedostanú. Priniesol im teda kulisy: bilbordové fotografie dominánt hlavného mesta. A pred nimi ich portrétoval. Úžasný nápad, keď už však vidíte desiateho dedinčana pred fotkou mesta, je to trochu únavné. Podobne fajn nápadom je aj fotografovanie odcudzenosti (a zároveň nevyhnutnosti zdieľať spolu intimitu) kórejských študentov, ktorú v cykle Internáty zaznamenala víťazka vlaňajšej prehliadky portfólií na tomto festivale Ji Hyun Kwon. Opäť platí: desiata variácia toho istého je únavná.
Výbornú prácu odviedli kurátori (Lucia L. Fišerová, Václav Macek, Anna Maximová) výstavy Nepokojné médium, ktorá bilancuje slovenskú fotografiu rokov 1990 až 2010. Posun (smerom k novým témam aj myšlienkam) je výrazný. Veľmi dobré spoločné výstavy sú aj Opavská škola fotografie a Rituály prechodu, fotografie Ukrajiny vytvorené členmi Sputnik Photos, združenia fotografov zo strednej a východnej Európy. Divák musí ostať fascinovaný pri pohľade na „našu domácu propagandu“ na výstave V tieni tretej ríše. Oficiálne fotografie ukazujú rozmanité aspekty „fajn života“ (však, pán bývalý arcibiskup Sokol?) v tzv. slovenskom štáte. No dych vyrážajú najmä originály zo zbierok Ruského štátneho archívu literatúry a umenia. Ak milujete fotografiu, určite si choďte pozrieť Lisitského, Nappelbauma, Rodčenka a mnohých iných na výstavu Fotografické príbehy 1840 – 1950.

.máme aj krajšie ženy
S britským fotografom Martinom Parrom klopeme o 11.03 na dvere Ruského centra vedy a kultúry (áno, v tomto poradí). O jedenástej mali mať otvorené.  Po piatich minútach zarachotí kľúč v zámke. Srdečný chlapík so širokým úsmevom nás pozýva dnu. Anastasia Chorošilovová vystavuje cyklus 9,5 % Plus. Za tajuplným názvom sa skrýva veľa (nadbytočných) slov v sprievodnom texte, no základná myšlienka ostáva: ide o cyklus portrétov žien v uniforme. Policajtky, vojačky. O istom (skrytom) pôvabe dám v zelenom sa dá hovoriť, o ženskosti už menej.  Parra viac ako vystavené diela zaujíma priestor Ruského centra, naleštené parkety, ťažké závesy. Pracovník centra je v miernych rozpakoch. „Toto nie sú najkrajšie ženy, aké máme v Rusku,“ vraví akoby s ospravedlnením. „Možno autorke o to nešlo. Ozaj, ako si vyberala svoje modely?“ odpovedá Parr. Odpoveď nás neprekvapila. Fotografka údajne napísala oficiálnu žiadosť na ministerstvo, kde jej odporučili a vybrali ženy v uniforme, ktoré má nafotiť. Aké jednoduché!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite