Katalánska reťaz Sen o samostatnosti Barcelony od Madridu stále žije. Dňa 11. septembra, keď je v Katalánsku národný sviatok La Diada, to prívrženci odtrhnutia od Španielska dokázali pomocou ľudskej reťaze, merajúcej 400 kilometrov. Ľudia sa držali za ruky od severu, kde je hranica s Francúzskom, po hranicu na juhu s iným španielskym regiónom, Valenciou.

„V nedeľu pôjdem do kostola do Harlemu!” hrdo som oznámil Blahovi Uhlárovi, Petrovi Tilajčíkovi a Braňovi Mosnému z Divadla Stoka, s ktorými trávim väčšiu časť augusta na festivale FringeNYC v New Yorku. Stoka už má za sebou všetkých päť predstavení a nedopadla vôbec zle – ale o tom až v reportáži po návrate domov.

Niežeby nasledujúce živočíchy nemohli žiť aj inde v byte, ale pre úplnosť sme ich zaradili do samostatného dielu bytového safari.

Petržalka ma šokovala. Príjemne. My, nepetržalskí Bratislavčania ju máme od detstva zafixovanú ako nepeknú panelstory, v ktorej sa nedá vyznať, a nieto ešte žiť. Dnes už je to len predsudok. Z okna vidím stromy, ohromné koruny gaštanov, z balkóna na druhej strane ku mne dolieha len snový džavot z kúpaliska Matador. Predstavte si, táto stará dobrá Matadorka funguje – stále stojí na Úderníckej ulici a dnes už má plnofarebné filmové čaro zo sedemdesiatych rokov. Z balkóna vidím kúsok modrého bazénu. Bývame v zázračnej „starej“ Petržalke.

Náš seriál o bytovom safari pokračuje v intímnejších bytových priestoroch. Ak ste doteraz žili v presvedčení, že vaše izbietky sú oázou pokoja a bezpečia, po prečítaní nasledujúcich riadkov túto ilúziu navždy stratíte.

Po okupácii odišiel do Izraela, po roku sa však vrátil. Po podpise Charty 77 emigroval druhýkrát: dnes žije Gabriel Levický v New Yorku, kde sa živí ako turistický sprievodca a píše básne.

Pomaly sa lúčim so štvrťou, v ktorej som žila takmer dvadsať rokov. Chodím po uliciach, dumám o tom, ako sa za celý ten čas zmenila, a aj keď je nočný život v nej občas vyšinutý a teším sa na život v pokojnejšej štvrti, nedokážem sa odpútať z tohto jej „bordelu“ bez ľútosti. Vždy ma dojímala atmosféra staníc a táto podstaničná „holka“, so svojskou atmosférou malého bratislavského Žižkova okolo budovy YMCA, bola čímsi vysnívaným. Ako keď v jednej poviedke chlapec ušiel k cirkusu a býval v skutočnej maringotke.

Hokejové majstrovstvá sveta Slovákov spájajú ako máločo iné, v dobrom aj v zlom. Bavíme sa, tešíme, sme smutní, ale vždy (takmer) všetci spolu. Po medailovej žatve v období 2000 až 2003 sa to potvrdilo aj v posledných rokoch. Nádherná olympijská púť staršej, ale stále konkurencieschopnej zostavy v roku 2010, o rok neskôr prvý domáci šampionát v samostatnej histórii, ktorý síce výkonnostné predstavy nenaplnil, ale emotívny bol aj tak, a vlaňajšia nečakaná strieborná premiéra vynoveného realizačného tímu. Po roku opäť stúpol počet hokejových expertov na Slovensku, podľa skromného odhadu ich máme prinajmenšom 5 miliónov.

Už mesiac žijem Apolloniom Rhodským, potrebujem sa naučiť naspamäť aspoň zopár veršov. Niežeby som musel, chcem. Argonautika je úžasná, fascinujúca, veľkolepá, majestátna, jeden z pilierov európskej literatúry, číta sa takmer dvetisíc tristo rokov. Príbeh Iásonovej výpravy za zlatým rúnom a jeho vzťah s Médeiou pozná každý, poznali ho už aj Homér, Hesiodos, Aischylos, Sofokles a vôbec, poznala ho celá Antika, avšak Apollóniova verzia je prvá, ktorá sa dochovala komplet.

Ľudia sa menia. Nie len sami od seba. Sme to, čo robíme, čo žijeme, kam patríme. Darmo mi môže najlepšia kamarátka, ktorú poznám od detstva a ktorá sa presťahovala do solídnej rakúskej dedinky, rozprávať o strašnom škreku strák, ktoré ich budia z košatej koruny stromu za oknom, keď žijem na prízemí v centre, na okolí sú tri hudobné kluby a budia ma bitky, nájazdy skínov a opilci všeobecne. Alebo skôr – už ma ani nebudia.