Bratislava, august 1974. Ako mladý literát som mal možnosť stráviť mesiac na Slovensku na výmennom pobyte Zväzu spisovateľov. Usiloval som sa pochodiť čo najviac miest a spoznať čo najviac slovenských spisovateľov.

Na Pohode ma vždy najviac bavia kontrasty a prekvapenia. Britské gitarovky boli určite pre mnohých splneným snom, na metal s hip-hopom zase kráčali s otáznikmi. Ja som to mal tentoraz presne naopak.

Vízie, sny, programy. Politické programy číta málokto. Stáva sa pomerne často, že aj ich autori majú problém s pasážami, ktoré sami nepísali. Teda, azda s výnimkou úplne prvého Programového vyhlásenia VPN z 20. novembra 1989, ktorý vznikal „na úsvite revolúcie“ na najvyššom poschodí Filozofickej fakulty Univerzity Komenského a mal necelú jednu stranu. Písali sme ho v eufórii a v jednom okamihu, keď sa zdalo, že sa blížia tajní, Martin Bútora navrhol, aby sme ho zjedli. Sedeli sme vtedy na pracovisku programátora Alfréda Zimmermanna. Mimochodom, neviete niekto, čo je s ním?

Na Slovensku sa konečne píše o školstve na prvých stranách novín, a nie sú to tradičné témy šikanovania, nedostatku učebníc či padajúcich striech. Tento nečakaný výsledok vyplýva z toho, že Dušan Čaplovič sa po uvedení do funkcie stal najviditeľnejším a slovne najaktívnejším ministrom Ficovej vlády. Objavilo sa všeličo: gymnáziá by mali prijímať iba študentov s priemerom nad 1,5, nemali by vznikať žiadne nové súkromné školy, štátny príspevok pre strednú školu by mal byť naviazaný na nejasné kritérium úspešnosti absolventov po ukončení vysokej školy, na Slovensku by sa mohol zaviesť fínsky vzdelávací model, treba zaviesť povinnú maturitu z matematiky, na jednotlivé študijné odbory na vysokých školách by sa mali zaviesť limity...

Predtým ako Jamesa Caviezela na filmovom plátne explicitne ukrižoval Mel Gibson vo vulgárne priamočiarom Umučení Krista, mal tento charizmatický Američan vykročené na kariéru veľkého charakterového herca. Niežeby sa ním nestal, akurát nálepky Ježiša – atléta v utrpení sa už len tak ľahko nezbaví. Dnes, po siedmich rokoch hrania v kadečom, v predpeklí zabudnutia, našiel Cavieziel útočisko v televízii. Person of Interest je po minisérii The Prisoner jeho druhým veľkým seriálom.

Medzi celebritami, pre ktorých je olympiáda príležitosťou ukázať sa v blízkosti svetovej udalosti, mal od začiatku miesto republikánsky kandidát na amerického prezidenta. Mitt Romney má k veci čo povedať (organizoval olympiádu v Salt Lake City 2002), a svoju cestu spojil so snahou získať podporu v zahraničí žijúcich Američanov pred novembrovými voľbami.

Dozvedel som sa, že vládny program Roberta Fica nemá víziu. Zvláštne. Pátos roka 1989 viedol k tomu, že každé riešenie sa muselo najprv vygenerovať, mať svoju filozofiu a víziu. Všetci ten slovník používali, len nitriansky telocvikár Ivan Mačura sa bál, že kvôli slovu šanca nikto neporozumie volebnému sloganu Šanca pre Slovensko.

Dostať na nahrávku život je umenie. Nahrávka je konzerva. Jednotky a nuly, ryhy na vinyle, niečo magnetické na páske či podlhovasté machule na displeji, vyzerajúce ako kefy umyvárky. Ak by sa na svete mal robiť zoznam tých pár výnimiek, keď nahrávka dýcha, pulzuje a ide z nej iskrenie ako na koncerte, nemohli by na ňom chýbať albumy Sny v pŕhľave a Dedina spieva od Chóru vážskych muzikantov. Obe boli nahraté v klube Primaf v Bratislave, v ktorom som nikdy nebol a ani poriadne neviem, kde sa nachádzal a pritom ho považujem za „môj“ klub.

Pred dvesto rokmi zaútočil Napoleon na Rusko a odišiel porazený. O jeden a pol storočia sa to zopakovalo s Hitlerom. O čom svedčia tieto slávne pochody a ešte slávnejšie vojenské prehry? A v čom by sa z toho mal poučiť dnešný Západ? Píše David Goldman.

Prostitútka s troma prsami predáva film. To samo osebe ešte nemusí nič znamenať. Ale ak predáva film, ktorý by mal byť o jednej z najťažších filozofických tém vôbec, o solipsizme, už to čosi znamenať bude. Total Recall, film, ktorý sa od štvrtka premieta v našich kinách, je remakom filmu toho istého názvu, jedného z prvých veľkých hollywoodskych blockbusterov. Hral v ňom Arnold Schwarzeneger a v podstate v ňom išlo o to, že Arnold nevedel rozlíšiť, čo je naozaj a čo akože.