Na začiatku môjho juhoslovanského westernu bola správa, ktorej sa dalo sotva uveriť: hoci sú Srbi a Albánci vyhlásení za úhlavných nepriateľov a hoci od vojny v Kosove uplynulo len 15 rokov, v poslednom čase sa zrodil nový fenomén: už mnoho stovák srbských roľníkov z juhosrbského Sandžaku sa oženilo s Albánkami. A tak som vyrazil na pešterskú náhornú plošinu, kde títo srbsko-ortodoxní pastieri kráv ešte prežívajú. Navôkol sú už iba srbskí moslimovia, kým mladé Srbky utekajú do miest. Prišiel som sa pozrieť, či sú srbsko-albánske manželstvá naozaj z kategórie win-win.

Minulý štvrtok sme sa s manželkou len tak zbalili, hodili do auta bicykle a vyrazili do Santa Cruz. Zo San Jose je asi polhodina k Pacifiku, do mesta, z ktorého vyžaruje úplne iný pocit ako zo Silikónového údolia. Ľudia vyzerajú ostarnutejší – zrejme od slnka, slanej morskej vody a alternatívnych životných štýlov. Ťažko rozlíšiť domorodcov od bezdomovcov medzi mladými ľuďmi, študentmi miestnej univerzity. Všetko zvláštne sedí – slaná vôňa mora, kľukaté cestičky po pobreží a nutkavý pocit, že stráviť život vo vlnách či na pláži čakajúc na východ slnka má hlboký zmysel. Mesto vodou naozaj žije.

Asi ste to už tiež niekedy zažili. Máte za sebou dva týždne júlovej dovolenky, ale na začiatku augusta sa vám druhý syn, čo strávil mesiac na skautskom tábore, vracia domov a chcel by zrazu ísť k moru. Vzhľadom na neveľký zvyšok peňazí a dovolenky si stanovíte dve zásadné kritériá. Máte len týždeň voľna a nemáte peňazí na rozhadzovanie.

Počas letných nocí sa rád bicyklujem v uliciach štvrti Pätsto bytov, v bratislavčine bez „ť“. Tichá štvrť postavená začiatkom šesťdesiatych rokov, rozprestierajúca sa medzi Karadžičovou a „Dulákom“ a medzi Záhradníckou a Prievozskou. Vyrastal som tam, na Budovateľskej ulici. Idúc na bicykli, míňam rady zaparkovaných áut, občas prejde psíčkar so psom, občas mačka, stále je to tichá štvrť. Štvrť môjho detstva, áno, ešte pred dvoma rokmi to bola presná štvrtina. Teda v prípade, že moje detsvo ešte trvá.

Pokiaľ nepotrebujete, aby vás po kúpaní štípala koža od soli, tak potom má Lago di Garda všetko ostatné z poriadnej letnej dovolenky. Človek sa cíti ako pri mori, ale nie je pri mori, lež pri obrovitánskom jazere pod Alpami. Jazero je koldokola obsypané staručkými mestečkami a záhradami a naokolo sa pomaly, ale isto dvíhajú veľhory. Chvíľku mi trvalo, kým som mamu a sestru presvedčila, že pôjdeme tento rok sem, a nie klasicky k moru do Chorvátska. „Ale veď tam nie je more!” vraveli obe vodné stvorenia (mama dokonca vyhlásila že by chcela byť človek obojživelník...).

Pri zmienke o smrti nikomu nie je do smiechu. Ale niekedy aj ona dáva dobré pointy. Tu sú dve historické momentky, odľahlé, nesúvisiace, ale v mojej hlave si sadli vedľa seba. Prvá: rok 1953, Rusko. Stalin už stihol povraždiť celú ruskú inteligenciu a v krajine vládne strach, lebo stačí málo a na rade budete aj vy. Vracia sa neskoro v noci domov, zatvorí sa ako obvykle vo svojich komnatách a ako obyčajne, nechce sa nechať rušiť. Pri pokuse ísť na WC ho raní mŕtvica.

Nahrávajú nás? Sú tu ploštice? Pýtaš sa ma a pozeráš sa do každého rohu. Neboj sa, hovorím mu, žijem svoj život, a aj keď o mne všetko vedia, je mi to ukradnuté. Žiadne miesto nie je dosť temné, uzavreté a súkromné – žijem s pocitom, akoby som bola pod gigantickým röntgenom. Aha, tu je zlomenina kľúčnej kosti, ktorú som si zlomila ešte ako dieťa, tu je včerajšia hádka, ktorú sme mali už ani neviem, kvôli akej hlúposti, tu je žltnúci list, ktorý mám odložený v mojom poznámkovom zošite.

Druhá svetová vojna sa pre mňa začala v pohodlnom vidieckom hoteli v západnom Devonshire. Rodičia v mojej súkromnej škole v Hertfordshire dostali oznámenie, že vyučovať sa bude „zatiaľ“ v Devone, ďaleko od hrozby nemeckých bômb a invázie.

Tu niekde sa končí Bratislava. Aj Bratislava. Časť jej duše. Som v Rumunsku, na delte Dunaja a plavím sa na lodi cez nespočetné množstvo malých kanálov, vodných križovatiek a bažín. Vtáky. Stovky vtákov. Zeleň, zeleň, zeleň. Voda okolo nás tečie a ja sa snažím zachytiť nejaký známy zápach bratislavského Dunaja. Je to tá istá voda, pretiekla mojím mestom, nabrala pachy, špinu, ľudské príbehy, možno aj nejakého samovraha a prišla až sem a tu sa so mnou stretáva. Stretli sme sa zhruba na polceste – ja z Moskvy, ona z Bratislavy a tu spolu teraz trávime poriadne ufučané popoludnie.

Denne človek číta o tom, čo sa deje na Ukrajine a Rusku, a cíti sa nesvoj, lebo nie je v jeho moci urobiť vôbec nič. Pred dvoma týždňami som dostal malú šancu.