Ako dlho by sme ešte mali nechať Angelu Merkelovú, aby určovala vývoj Európy? Nemecko je najväčšou ekonomikou EÚ, ale ani to nie je záruka, aby sme kancelárku poslali do minulosti.

Chmáry nad slovenskými verejnými financiami dostali opäť o čosi temnejšie zafarbenie. Paradoxne, prvé optimistickejšie dáta o oživení – po roku a pol recesie v Únii – vyvolali u páru Fico & Kažimír presne opačnú odpoveď, než akú by Slovensko potrebovalo. Tu je: „Z viacerých ukazovateľov ekonomického vývoja sa dá odčítať, že Slovensko akoby krízu definitívne nechávalo za sebou,“ napísal vo svojej pravidelnej epištole pre HN predseda vlády.

Rozpočet i nová daň Kabinet Roberta Fica schválil návrh nového štátneho rozpočtu, podľa ktorého by deficit budúci rok mal byť na úrovni 2,83 percenta HDP. Slovensku by sa tak ň podarilo splniť trojpercentný limit, ostro sledovaný zo strany EÚ. Schodok by mal mierne klesať aj v ďalších rokoch. Vláda zároveň počíta v budúcom roku s vyšším hospodárskym rastom. A to na úrovni 2,2 percenta HDP. Ak vládne prognózy hospodárskeho rastu nie sú príliš optimistické a ukážu sa ako správne, tento rok sme prežili dno a v ďalších rokoch by už ekonomika mohla vytvárať aj nové pracovné miesta.

Slovensko je krásna krajina. Slováci sú dobrí ľudia. Hej. Ako hovorí môj kamarát, nie je nič horšie ako dobrý človek. Presne. Nič to neznamená. Slováci sú nevychovaní. Beznádejne nevychovaný národ. Priemerný Slovák je vzbúrený sluha. Krásne to vidno na čašníkoch. Slovenský čašník, prototyp vzbúreného sluhu, nenávidí každého hosťa. Za chrbtom by mu najradšej podrezal hrdlo. Ale musí mu doniesť kávičku s mliečkom. Ide ho poraziť od zlosti. Nemá však ani štipku hrdosti, nepostaví vlastný podnik, nikdy neopustí sluhovskú pozíciu. Po zem sa skloní pred akoukoľvek mocou.

Keď som sa v júni po piatich mesiacoch práce v rozvojovej krajine na týždeň ocitla doma, všetko mi bolo vzácne a postihla ma nostalgická nálada i prílišná zhovievavosť. Bola som síce v rodnom, ale takpovediac v cudzom meste, takže som len krčila plecami počas rýchlych presunov pod zemou (podchodmi s tematicky gýčovou graffiti-výzdobou) či nad zemou (v bludisku „kreatívne“ ponatieraných novozateplených panelákov).

Ku každému mestu si priradím tvár, ku každému miestu nejakú osobnosť. Camagüey ma dojíma ako striedma dáma s dlhým rodokmeňom. Frankfurt je pre mňa punkový účes a úzka kravata, Praha sú modré oči a pokrivený úsmev mladého muža, ktorý mi – len na sekundu – vstúpil do cesty. Lima je neopísateľná, až na ten prach. Je všade. Víri sa, sadá, letí ponad útes, až skončí v mori. Na Karibik príliš studenom a rozbúrenom mori. Maličké čiastočky zeme a piesku cítite na tvári, na tele, v jedle, v celom živote. Prach je na ovocí, aj na čerstvo podávanom ceviche, nájdete ho v koktaile. Prach je to, na čo sa všetci raz zmeníme, keď príde ten deň, ale tu v Lime patrí prach k životu, nie k smrti.

Lietadlo sa dotklo zeme v Paname, cez okienko som videla ako sa ostré slnko opiera do dlažby. Prechádzala som chodbami letiska a hľadala toaletu, neskôr miesto, kde počkám na ďalší let. Neznámi mladí ľudia mi začali kývať a vykrikovať moje meno. Boli to Venezuelčania. Prestupovali na iný let, tak ako ja. Dali sme sa do reči, tam uprostred prúdiacich davov a batožín, príchodov a odchodov. Povedali mi, že čítajú môj blog a veľmi dobre rozumejú, čo na Ostrove zažívame.

„Před mými zraky běží datum 16. května 1945, kdy se s nesmírnou slávou vracel prezident Beneš z emigrace do vlasti. „Ať žije! Ať žije!“ volal mu vstříc náš lid ze všech koutů naší země. Václavské náměstí bylo naplněno hlava na hlavě, když z tribuny se ozval jeho hlas. A 25. února 1948 prochází ozbrojená milice pražskými ulicemi a na čele má napsáno: „Ukřižujte ho!“. A Staroměstské náměstí je naplněno hlava na hlavě.“ (Lukavská, J.: Deníky z let 1925 až 1954. Eroika, Praha 2013, str. 357)

Hovorí, že úplný človek má racionálnu aj umeleckú časť. Hoci je geológ, viac ho zaujíma samotná zem, aj s ľuďmi a ich kultúrou. Miesta ako Devín, Myšia hôrka či Drieňový vrch podľa neho odkrývajú dôležité kultúrne vrstvy Slovenska. Nosí pri sebe lyžicu a vreckový nožík. A zvedavý je na novú tvár nášho sveta. Václav Cílek.

Štyridsať kilometrov od dedinky Finsterwolde stavia Holandsko tepelnú elektráreň. Malý prístav Eemshaven je zrazu stredom stavebných aktivít, čo je šanca pre mnohých miestnych, ktorí sú roky na podpore. Lenže človek mieni a EÚ mení. V okolí Eemshavenu je nezamestnanosť okolo 25 percent, v Nemecku šesť percent. A predsa holandská vláda toleruje príliv nemeckých firiem, ktoré získali podstatný podiel na prácach.