Andreu Bokníkovú poznám ako citlivú a jemnú literárnu kritičku, vedkyňu, historičku literatúry, ale aj ako zanietenú pedagogičku. Niet sa čo čudovať, že v našom rozhovore v jej pracovni na Katedre literatúry na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, kde pôsobí, tak často zaznievalo spojenie „moji študenti.“

Už niekoľko týždňov hypnotizujem konáriky na strome pred mojím moskovským balkónom. Boli pod prísnym drobnohľadom a len čo sa na nich zjavili prvé puky, zajasala som. To bolo pred pár dňami. Teraz už máme prvé listy. Vtáky sa rozštebotali a o chvíľu nastane ideálny stav. Nebude vidno Moskvu. Lebo pokiaľ nestojíte práve na Červenom námestí a nekocháte sa cukríkovými stavbami, Moskvu radšej nevidieť. A túto možnosť ponúkajú tisícky moskovských stromov.

Vystúpil som z lietadla, v hlave informácie z bezpečnostného manuálu pre rozvojových pracovníkov. Bol som v Nairobi. V očakávaní najhoršieho som zvieral veci. Vedomie, že mesto s neslávnou prezývkou Nairobbery (ktorú už prebral aj The Economist) je deviatym najnebezpečnejším mestom na svete, mi dávalo zabrať. V mojom oku bol každý druhý človek potenciálny zlodej a vrah. V uliciach bol chaos. Tisíce ľudí bezcieľne prúdili hore-dolu. Pouliční predavači čohokoľvek, od drobných sladkostí cez safari výlety až po čierne uhlie, boli často rozložení len na kuse látky na chodníku alebo na ceste. Úplne som zblbol.

Riaditeľka Divadelného ústavu Vladislava Fekete hovorí, že časť jej práce sa týka toho, čo v divadlách bude, a druhá toho, čo už bolo. Minulosť archivujú, budúcnosť pomáhajú pripravovať a súčasnosťou sa nechávajú elegantne unášať. Na vlastnú tvorbu jej zostáva len veľmi málo času.

Keď som bol v Moskve prvýkrát, bolo to pred tromi rokmi a bývali sme v Slovenskom dome. Dňa 24. januára 2011 tam v pristávacej hale letiska Domodedovo teroristi odpálili nálož, ktorá usmrtila desiatky ľudí. Z našej skupiny som mal jediný 18 rokov a volali mi z veľvyslanectva, nech sa druhé ráno so spolubývajúcimi dostavím na pohovor. Dostali sme malé zošitky, ako majú deti na základných školách, ktoré sa boja, že im učiteľka za ťahanie dievčenských vláskov zapíše poznámku. Každý odchod zo Slovenského domu sme tam museli zapísať: či to bol nákup, škola, cesta do divadla, alebo k bankomatu.

Počas roka, ktorý som strávil v Izraeli, sa mi intenzívne vracali záblesky spomienok na detstvo. Celkom neočakávane som si spomínal na chvíle z dospievania za Železnou oponou počas normalizácie v komunistickom Československu. Plot okolo vlasti nám bránil prejsť za hranice, chránil nás pred vplyvmi zvonka a tiež pred nami samotnými. Známy pocit z prísne ohraničeného územia, tentoraz medzi múrom a morom, sa začal v mojej mysli spájať a prelínať. Vo vzduchu viselo napätie a pocit telesného aj psychického ohrozenia – veľmi ľudské emócie, ktoré nemožno ignorovať.

Pátram po jedinom prípade švajčiarskeho separatizmu, keď ma zrazu vydesí telefonát z Ukrajiny. Rodina z južnej časti krajiny, s ktorou sa priatelím, žije stovky kilometrov od Krymu a od Donbasu. Ich oblasť sa nespomína v správach, nie sú tam obsadené žiadne úradné budovy, nevztyčujú sa tam ruské zástavy. Práve preto ma ten telefonát z údajne pokojného prostredia zamrazí – na uliciach patrolujú ozbrojenci, neznámi, zakuklení. Jedného drobného podnikateľa na verejnosti zastrelili. Dcéru mojich známych zas práve okradli pri jednej z nespočetných pouličných zátaras maskovaní ľudia bez označenia. Dúfa, že jej poviem pár slov, niečo, čo ju upokojí. Nič mi neprichádza na um.

Mojich slovenských priateľov vždy poteší, keď môžu pozorovať Čechov so zhovievavosťou šikovnejšieho a rýchlejšieho brata. Takže: Povinné zverejňovanie zmlúv, ktoré na Slovensku platí už štvrtý rok, sa v Česku tento týždeň opäť odložilo. Krásna ukážka toho, ako obe krajiny fungujú.

Vravím si, dnes to nedám, nie, dnes si nezaslúžim, nekúpim ich, aj tak ich zjem celé vrecko naraz a vôbec, je mi to treba? Takto sa zaklínam cestou na trh. Moja pevná vôľa ma však zradí okamžite, ako ich zbadám. Škvarky.

Tak nám zvolili prezidenta, povedal by Josef Švejk a šiel by to oznámiť pani Müllerovej. Aby aj nie, veď prezident je symbol kolektívnej štátnej identity. Ľudia ako ja už majú tento typ emócie zakrpatený. Ak vynechám tých, ktorí boli dosadení za komunizmu,musel by som napríklad Schusterovi a Gašparovičovi priznať čosi, čo je za hranicou môjho vkusu. Václav Havel to nevytrhne. Čo rozprávajú prezidenti o mne, o nás a o demokracii? Že sa politika naozaj odtrhla od ľudí? Ale veď sme ich slobodne volili, prezidenta dokonca priamo! Alebo že top pozícia láme charaktery? Ale veď potom je úplne jedno, aký bude spôsob nominácie politikov, vždy to dopadne rovnako.