Na celej americkej diskusii o Líbyi cítiť tieň Iraku. Z jednej aj druhej strany. Demokrati zdôrazňujú hlavný rozdiel oproti „Bushovej vojne“, ktorým je súhlas Bezpečnostnej rady OSN podporený Parížom, Londýnom a Arabskou ligou, republikáni zase istý príklon – ako to nazval neokonzervatívec Charles Krauthammer z Washington Post – k Bushovej „agende slobody“. Jedni aj druhí však majú svoje výhrady.

Znie to ako fikcia z filmu, no bol to prejav (ne)skutočnej odvahy a statočnosti. Dňa 25. augusta 1968 sa na moskovskom Červenom námestí zišlo osem sovietskych občanov, aby vyjadrili nesúhlas s vojenskou inváziou do Československa.

Bývalý americký veľvyslanec v Prahe William Cabaniss obvinil vysokopostaveného českého úradníka zo žiadosti o úplatok. K prípadu malo dôjsť pred dvoma rokmi v hoteli vo Washingtone, a úradník – námestník ministra obrany – mal bývalému veľvyslancovi, v tom čase už iba šéfovi dozornej rady firmy Tatra, vlastnenej Američanmi, povedať, že ak chce firma vyriešiť problém s dodávkami pre armádu, má dať peniaze.

Bol som smutný, no vlastne len trochu, hoci päťtisíc eur, to človeka zamrzí. Lenže na cenu Európskeho parlamentu za žurnalisticku som s českou nomináciou nemal šancu.

Americkí prezidenti pravidelne – a naivne – vstupujú do rieky s názvom izraelsko-palestínsky mierový proces. Posledných takmer štyridsať rokov si každý z nich myslí, že to vyrieši. Zaiste, posuny nastali.

„Kde pracujete?“, pýtal sa muž, ktorý mi požičiaval auto. „Radio Free Europe“, odpovedám. „Naozaj? Znie to ako z Jamesa Bonda.“

V čom by mohli byť médiá na konci tohto roka iné ako dnes? Mali by viac pracovať s cudzím obsahom namiesto vlastného a prijímať radšej absolventov maftyzu ako filozofickej fakulty.

Suraja, matka piatich detí, nie je obyčajnou afganskou ženou. Na stene svojej kancelárie s pýchou vystavuje fotografie, na ktorých pózuje vedľa Condoleezy Riceovej, Hillary Clintonovej či afganského prezidenta Hamida Karzaja.