Chcel som písať o tom, čo nie je architektúra, potom mi napadla Biela veľryba a Melville. Mohlo by sa zdať, že kvôli božskej proporcii, ale je to začiatkom knihy. Moje meno je Izmahel, jeden z najkrajších opisov Manhattanu a jeho obyvateľov, ktorý poznám. Túžba suchozemcov po mori, áno, to sedí, vedeli ste, že East River je zátoka, a nie rieka? Správa sa ako more, riadené prílivom a odlivom, odborne sa nazýva prílivová úžina.

Až dozrieme, nazvali ste, milý Majstre, Vašu prvú básnickú zbierku, v roku 1956. Zostali mi v pamäti Rakvy z Vietnamu, „Pardonnez-moi, Monsieur le Ministre... / Dvoch synov mám. / Či vlastne mal som./ Z jedného rakva ostala. / Som ako starý, ošarpaný céder. /Hrozne ma búrka rozčesla. / Čo prosím? / Stručne? /Otcovskú bolesť, pán minister, / nemožno vtesnať do hesla.“ A ešte mnohé iné, milý Majster Rúfus, zostávajú v duši mojej generácie ako živičné kvapôčky na hrčavom kmeni...

Nazvať zlo nulovou empatiou sa mi zdá strašné. Baron Cohen redukuje zlo na empatiu, hoci kdesi v základe existuje nesmierne, nemerateľné, ako by povedal Goethe inkomensurabilné zlo. Neviem o ňom myslieť. Je zraňujúce, pri dotyku s ním tŕpne celé telo. Keď som bol vo veku, v ktorom môj starý otec zahynul v Osvienčime, pokúsil som sa vžiť do toho, čo cítil. Niežeby som si to nevedel predstaviť, existuje napokon množstvo svedectiev, ale vymykalo sa to mojej telesnej predstavivosti a vyvolávalo to vo mne nekonečnú bázeň.

Medzi to najcennejšie, čo som ako dieťa vlastnila, patrila zbierka kníh sci-fi literatúry. Prevracanie stránok týchto knižiek zaplnilo dlhé hodiny môjho života, vďaka nim som mohla spoznať iné svety a – keď som chcela – unikať tak z plochej reality. Mojej sestre sa najviac páčili príbehy o ďalekých planétach, vesmírnych lodiach a mimozemských civilizáciách. Ja som preferovala fantastické príbehy, ktoré pôsobili realistickejšie, pri ktorých som cítila, že sa môžu niekedy stať. Medzi moje obľúbené témy tak napríklad patrili cesty v čase, vedci manipulujúci s genetikou, oživené stvorenia z dávnych dôb.

To, že sa niekde vysielajú len cenzúrované alebo tendenčné správy, je aj v dnešnej dobe ešte stále bežné. Ale že obyvatelia danej krajiny o tom nevedia, tak to je už niečo! Za komunizmu moji rodičia vedeli, že v novinách sa nič nedočítajú. Správam sa každý normálny človek trpko smial a všetci, čo sa chceli niečo dozvedieť, naladili si Slobodnú Európu. Aspoň tak si pamätám svoje detstvo – nosila som traky VPN a keď mi moja najlepšia kamarátka povedala, že jej rodičia sú komunisti, tak som ju začala ako 6-ročná presviedčať, že je to zlé.

Otužilcov som vždy obdivoval a vravel som si, že by som to rád skúsil, ale zároveň som predpokladal, že to chce nejakú špeciálnu prípravu a tréning. Tak som sa otužoval aspoň tak, že na konci každej sprchy som si ju dal studenú. Nie dlho, ale aspoň takú pol minútu, minútu.

Ako prokurátorka riešila najťažšie mafiánske kauzy. Hoci sa jej vyhrážali zabitím, o svojej práci dokáže s nadšením hovoriť celé hodiny. Napriek tomu po štyridsiatich rokoch znechutená odchádza. Eva Mišíková.

Nohavice ma prišité z dvoch vrstiev látky. Má tak dosť priestoru na to, aby mohol z továrne odnášať sušené mlieko. Doteraz nemal žiadny problém, ale z času na čas vymenia niekoho v stráži a on radšej niekoľko dní nič neprenáša. Práca v mliekarenskom komplexe nebola pre neho nikdy profesionálne zaujímavá, ale nemenil by ju za nič na svete. Za to, že je tam balič, si už mohol dovoliť všeličo. Oslavu pre svoju dcéru, novú strechu na dome, motorku, na ktorej jazdí po meste. Má prácu, ktorú mu závidia. Džob, na ktorý stačí šesť tried základnej školy, a predsa po ňom túžia akademici, experti, dokonca aj vedci. Je to totiž miesto, kde sa dá niečo ukradnúť.

Nie sú doby minulé ako doby minulé. Zistila som, že Rusko sa mi páči iba vtedy, keď si ho predstavujem za jeho imperiálnych čias. Za posledné dva týždne som vzhliadla dva dôležité ruské filmy. Moskva slzám neverí a Barber of Sibiria (neviem, aký bol slovenský preklad). Kým ten prvý zobrazoval Moskvu a vzťahy v nej počas socializmu, ten druhý zakreslil do mojej sivej moskovskej mapy neuveriteľne krásny obraz. Toto je Rusko, ktoré sa mi páči.

Milí priatelia, smrť, to vám je nevyspytateľná potvora. Má tisíc podôb. Desí, fascinuje, prináša úľavu, vysmieva sa našim plánom. Nechcem vás strašiť, ale skôr či neskôr si nás podá všetkých. V rámci prevencie niekedy premýšľam nad tou mojou smrťou. Aká bude? Dlhé roky som si sám seba predstavoval ako pokojne zaspávajúceho mudrca, ktorý s posledným výdychom odhalí najväčšiu všeobecne platnú pravdu o ľudskom bytí. Potom som zažil kolíziu na diaľnici.