O chvíľu sa začne desiaty rok vychádzania tohto časopisu. A možno ste si všimli kampaň, ktorú sme v týchto dňoch rozbehli. Takže je namieste pár slov k nej.

Na svete existuje veľa jedál, ktoré sa z obyčajnej kuchyne jednoduchých poddaných vyšvihli na stoly aristokracie a do ponuky najvychytenejších reštaurácií. No spomedzi ustríc, bujabéz a kaviáru hádam najviac vyčnieva Boeuf la Bourguignonne.

Etgar Keret je izraelský spisovateľ. Jeho krátke poviedky sú vtipné tým typom humoru, ktorý dokáže odkrývať absurdnosti a naznačuje hĺbky. Ak ste čítali jeho zbierku poviedok Zrazu klope ktosi na dvere, tak viete, o čo ide.

Som súdny lekár. Vnímam svet trochu inak než vy. Cez hľadáčik fotoaparátu na mieste činu a od pitevného stola vidno tristné detaily a vražedné súvislosti. Viem, aký fatálny môže byť zásah blbej náhody a ako tragicky sa môžu skončiť zdanlivo banálne rozhodnutia.

Chcel som písať o tom, čo nie je architektúra, potom mi napadla Biela veľryba a Melville. Mohlo by sa zdať, že kvôli božskej proporcii, ale je to začiatkom knihy. Moje meno je Izmahel, jeden z najkrajších opisov Manhattanu a jeho obyvateľov, ktorý poznám. Túžba suchozemcov po mori, áno, to sedí, vedeli ste, že East River je zátoka, a nie rieka? Správa sa ako more, riadené prílivom a odlivom, odborne sa nazýva prílivová úžina.

Chcel som písať príbeh o vlčích makoch, tisíce ich teraz kvitnú všade pri cestách, ale nie som impresionista ani Georgia O’Keeffe. Fascinuje ma ich červená krása, taká silná a výrazna v májových poliach a ich krehkosť, keď ich chytíte do ruky a snažíte sa ich priniesť domov do vázy, o chvíľu je po nich. Záblesk, blik, impresia a všetko sa skončilo, ideálny kvet na zobrazovanie, či už ste, alebo nie ste impresionista. Vôbec, kvety ako téma umenia v svojej vädnúcej pominuteľnosti. Vanitas, natura morte, zátišie v svojom tichu, pripomínajúce dočasnosť, niečo, čo už nie je vo chvíli, keď sa na to na obraze dívame.

Mám pocit, že som sa ocitol na nesprávnom mieste. Terminál na Letisku Sergeja Prokofjeva sa oceľovo leskne, vonku stoja vzorne vyrovnané taxíky, veziem sa ulicami plnými zelene a kvetov, po bezchybnom asfalte.

Povedať, že odchodom Garyho S. Beckera odchádza významný svetový ekonóm, laureát Nobelovej ceny a geniálny mysliteľ by bolo pravdivé, ale tak trochu neoriginálne. Preto začnem tým, že Gary Becker bol nesmierne odvážny človek. Ako mladý akademik sa pred polstoročím odhodlal vstúpiť na pole výskumu rodiny, teda na územie sociológie, vyzbrojený nástrojmi mikroekonomickej teórie. Ako keby ste vstúpili na futbalové ihrisko v hokejovom úbore. Ale jeho intuícia bola správna.

Generálny riaditeľ SĽUK-u Juraj Hamar hovorí, že v takejto inštitúcii nemôže byť šéf len úradníkom. Obklopil sa ľuďmi, čo rozumejú ekonomike, a vďaka tomu môže nielen riadiť, ale aj tvoriť a spoznávať nových ľudí z kreatívnej brandže. Súčasne je vedúcim Katedry estetiky na FiFUK.

Až dozrieme, nazvali ste, milý Majstre, Vašu prvú básnickú zbierku, v roku 1956. Zostali mi v pamäti Rakvy z Vietnamu, „Pardonnez-moi, Monsieur le Ministre... / Dvoch synov mám. / Či vlastne mal som./ Z jedného rakva ostala. / Som ako starý, ošarpaný céder. /Hrozne ma búrka rozčesla. / Čo prosím? / Stručne? /Otcovskú bolesť, pán minister, / nemožno vtesnať do hesla.“ A ešte mnohé iné, milý Majster Rúfus, zostávajú v duši mojej generácie ako živičné kvapôčky na hrčavom kmeni...