Rozhovor s krymským Ukrajincom a reportérom Rádia Sloboda na Kryme Volodymyrom Pritulom o ruskej okupácii a novej moci na Kryme, ktorá nie je legitímna.

Vysokou rýchlosťou unikám preč zo zamrznutého New Yorku a po pár hodinách nepohodlného spánku sa ocitám v raji. Slnko sfarbuje moju pokožku dohneda, lebo vysoké palmy sú príliš vysoké, aby mi poskytli tieň. Vlhký vzduch zjavne neprospieva účesu. Miestni ma vítajú s úprimným a širokým úsmevom v znamení Aloha, čo je najpoužívanejšie slovo na Havaji. Znamená pozdrav a takisto lásku i rešpekt.

Ako sa mení Kuba a ako každý z nás? Veľmi málo a zároveň tak veľmi. V mojom malom živote sa všetko pohlo bezprecedentným spôsobom. V živote národa je to sotva niečo viac než zachvenie. Január 2013 začal s imigračnou a cestovnou reformou. V ďalších mesiacoch sme si veľakrát povedali „dovidenia“, ale teraz bez pocitu, že už niet návratu, ako to bývalo predtým, už to nebol odchod do celoživotného exilu. Ale je pravda, že mená v telefónnom zozname škrtáme naďalej, rýchlosť, akou sa to deje, je hrozivá. Pocit, že sme „ostrovom na úteku“ ešte vzrástol, tentoraz už v súlade so zákonom, ktorý to umožňuje.

Milí priatelia, celoživotne sa vyhýbam tematickým príspevkom. Naivne si myslím, že budem nadčasový a moje postrehy pretrvajú. Napriek tomu ma niekedy atmosféra výročí či sviatkov prikvačí a ja neodolám. Tak dnes píšem článok o vianočných darčekoch. Neviete si ani predstaviť, koľko nezmyslov som už nakúpil svojim blížnym. Dokonca som aj nejaké veci vyrobil.

Keď som prišla z pôrodnice domov, chvíľu som sa pozerala na pákovú batériu nad drezom v kuchyni a rozmýšľala, ktorým smerom tečie studená a ktorým teplá voda. Prázdno. Moja sestra tvrdí, že pôrod je osvietenie. A to som mala pôrod, ktorý môžem považovať za životný zážitok! Tak ako iní investujú do exkluzívnej dovolenky v neznámom, krásnom svete, my sme investovali do pôrodu v neznámom, krásnom, rakúskom zdravotníctve. Pôvodne som túžila rodiť do vody, a to sa dalo v Hainburgu, v nemocnici, ktorá je od nášho petržalského bytu vzdialená pár minút autom, bez problémov.

Častá interpretácia nedávnych českých volieb znie, že v nich uspeli „antisystémové“ strany a prepadli tie tradičné. Najväčšmi však znepokojuje iný skrytý trend: postupujúce drobenie ústrednej moci.

S Jozefom Bžochom sa poznám odjakživa. Aspoň mám taký pocit. Ale určite od čias, keď som ešte ako decko chodil do Bratislavy na prázdniny k tete. Jožko bol spolužiakom môjho otca na fakulte, a tak som ho bral trochu ako rodinu. Mám ho rád ako človeka oddaného knihám, literatúre.

„Intuícia predchádza strategické uvažovanie,“ píše Jonathan Haidt vo svojej knihe Morálka lidské mysli (Dybbuk, Praha 2013). To, že patríme do tímov, ktoré hrajú za rôzne politické ideológie, náboženstvá... a z nich vyplývajúce morálky, je fakt. Niektoré z nich si síce v konkrétnych situáciách môžu pripísať dočasné víťazstvá, ale nie vlastníctvo pravdy pravdúcej. A ak chceme, aby ihrisko nepokryli obete, treba sa pomaly, empaticky, krôčik za krôčikom, snažiť o nastolenie aspoň minimálnej dôvery voči iným intuíciám, podvedomým pocitom, než sú tie moje – voči iným morálkam.

Majú to byť Putinove hry, teda presnejšie povedané zimná olympiáda Putinovho Ruska. Nebyť návštevy ruského prezidenta na zasadnutí MOV v lete 2007 v Guatemale a nebyť jeho prejavu v angličtine, sotva by sa dnes v Soči konali.

„Addio Abbado,“ objavilo sa náhle v statuse jedného z mojich priateľov na sociálnej sieti. Práve tam a na hudobných serveroch sa v pondelok 20. januára rýchlo začala šíriť smutná správa. Zomrel taliansky dirigent Claudio Abbado.