Všimol som si to už pred niekoľkými rokmi, keď som sa svojim poľským priateľom v Gazete Wyborcze zmienil, že 8. mája máme voľno. „A čo to máte za sviatok?“ pýtali sa trochu nechápavo. „Predsa koniec druhej svetovej vojny,“ odpovedal som. „A to vy máte ako štátny sviatok?“ dostal som ďalšiu otázku. Poliaci totiž ôsmeho aj deviateho mája (to slávia víťazstvo vo Veľkej vlasteneckej vojne Rusi) idú normálne do práce. Pretože Poliaci majú pocit, že ôsmeho ani deviateho mája nemajú čo oslavovať. Majú pocit, že vojnu nielenže nevyhrali, ale že sa pre nich v máji 1945 ani neskončila.

Pred dvadsiatimi rokmi som v posledných federálnych voľbách nevolil. Bol som na mesačnej novinárskej stáži v južnom Rakúsku, v klagenfurtských novinách Kleine Zeitung, jednej z mnohých, ktoré sa vtedy po tej našej revolúcii novinárom ponúkali. Vybavil mi to taký milý človek z rakúskej ambasády.

Sú chvíle, ktoré vám z pamäti tak ľahko nezmiznú. Bola sobota ráno, písal som svoj zvyčajný článok pre Gazetu Wyborczu, keď tu náhle, niekedy po desiatej, mi prišla do mobilu esemeska. Od šéfky internetových Lidoviek, Kamily Klausovej. Písalo sa v nej, že spadlo lietadlo s prezidentom Kaczynským pri Smolensku.

Bol december 2003. V irackom Babylone bolo príjemné počasie, niečo okolo dvadsiatich stupňov nad nulou. Vojenské velenie celého stredného Iraku bolo zriadené práve tu, v akomsi Saddámovom rekreačnom stredisku na brehoch Eufratu, v tieni palmových hájov a neďaleko čiastočne zrekonštruovaných trosiek starovekého mesta, ktoré si pre metropoly svojej svetovej veľríše vybral aj Alexander Macedónsky.

Som tisíctristo kilometrov od Česka, ale stále mám pocit, akoby som sa takmer nevzdialil z vlasti. Triapoltisícové Primorsko na juhu Bulharska sa v lete mení na tridsaťtisícové české mesto. Možno by bolo načase premenovať toto mesto, ktoré bolo ešte pred dvadsiatimi rokmi zaujímavé len tým, že kúsok od tunajšej severnej pláže si svoje letné sídlo vybudoval bulharský komunistický vládca Todor Živkov, na Alexandriu. Táto úspešná cestovná kancelária, ktorú v deväťdesiatych rokoch založila skupina českých Bulharov, totiž z Primorska vybudovala doslova turistické letovisko. A to nie letovisko hocijaké, pretože dnes je v obľúbenosti medzi českými turistami na prvom mieste.

Sú prázdniny a vzhľadom na to, že väčšiu časť tých minulých som preležal pri mori, rozhodol som sa, že tentoraz zase berieme stan a bicykle a vyrazíme na cesty. Vybral som Balaton. A to z mnohých dôvodov. Zatiaľ čo ja som bol v posledných desiatich rokoch v Maďarsku nespočetnekrát, môj pätnásťročný Jakub nie a na dovolenku pri Balatone koncom deväťdesiatych rokov má toľko spomienok, koľko mu ich poskytnú staré fotografie a naše rodičovské rozprávanie o jeho detstve, ktoré má vo svojom veku rád asi rovnako ako najmenej obľúbené predmety v škole.

Po Odre už plávali námorné jachty, no k Baltskému moru to bolo ešte stále dosť ďaleko. Nejakých deväťdesiat, sto kilometrov borovicovými lesmi plnými piesočných dún a borievčia. Mestečko Löcknitz sa na prvý pohľad nelíšilo od desiatok iných, ktorými sme v minulých dňoch pri ceste z Česka k moru pozdĺž Nisy a Odry prešli. Poloprázdne, trochu ospanlivé s mnohými nápismi Predám na prázdnych domoch z červených tehál. Löcknitz sa však od ostatných mestečiek podobného typu predsa len niečím odlišoval. Tretinu obyvateľov v ňom tvorili Poliaci.

Ako včely na med sa vo štvrtok zlietli premiéri východoeurópskych krajín vrátane „čínofila“ Roberta Fica do poľskej Varšavy, kde sa na celé tri dni zastavil čínsky predseda vlády Wen Ťia-pao. Tým medom sú čínske investície, ktoré by z pohľadu veľkej časti stredo- a východoeurópskych politikov mohli nahradiť investície zo západnej Európy. Tá sa prinajlepšom nachádza v štádiu ekonomického útlmu, a kým budú vlády bohatých krajín Únie trvať na svojich úsporných rozpočtoch, len tak sa k výraznejšiemu rastu nevrátia.

Keď som vo štvrtok videl stáť na Pražskom hrade azerbajdžanského prezidenta Ilchama Alijeva vedľa Václava Klausa, trochu som sa zasnil. Baku bolo krásne mesto, už keď som tam prišiel po prvý raz v roku 1991. Taký milý, príjemný a vtedy úžasne lacný Orient, kde sa hovorilo rečou, ktorú som vtedy a možno ešte aj teraz vedel zo všetkých cudzích jazykov najlepšie, teda ruštinou. Aj po tých dvadsiatich rokoch mám v pamäti parádnu chuť šašliku z jesetera, vôňu slaného Kaspického mora, z ktorého na obzore vyrastali ťažné veže, ľahký vánok a aj v tom predjarí príjemné teplo južného okraja Kaukazu.

Pamätám sa na 70. a 80. roky, keď za železnú oponu doputovali prvé správy Rímskeho klubu, bestsellery z blízkej budúcnosti Alvina Tofflera (najmä Tretia vlna), Johna Naisbitta (Megatrendy) a podobne. A s nimi informácie o tom, že existujú problémy s globálnym dosahom, ktoré volajú po globálnych riešeniach. A keďže tento spôsob premýšľania predpokladal čosi ako „cezhraničnú“ komunikáciu, začínali sme sa tešiť na časy, keď rozvojové riziká explodujú natoľko, že zbúrajú múry, za ktorými sme žili.