Zneužívanie je smutná vec. To slovo samo osebe je strašidelné, a je to tak dobre. Ak sa, samozrejme, používa tak, ako sa má. Naposledy sme sa dozvedeli o tom, že niekto zneužíva deti. Dokonca to robia učitelia. Zaznelo to z úst premiéra, človeka, ktorý je jedným z najinformovanejších v štáte a ktorého slová by mali mať patričnú váhu. Tým pádom mal nasledovať celospoločenský otras, rodičia mali zbystriť pozornosť, polícia takisto, médiá by mali biť na poplach. Nič také sa nestalo.

Po úspechoch, ktoré zožínal predchádzajúci film českého režiséra Mareka Najbrta (1969) – Protektor (šesť Českých levov vrátane kategórie najlepší film, ceny napríklad v Denveri, Syrakúzach, Krakove, prienik do distribúcie v USA) –, sa o divácku priazeň uchádza jeho najnovší opus s vtipne zvoleným názvom Polski film.

USA na prelome roka odhlasovali odklad pádu z fiškálneho útesu. Rozpočtové problémy však nezmizli, krajina si tentoraz búcha hlavu o dlhový strop. A to napriek tomu, že ho s príslušným politicko-mediálnym divadlom zvýšila pred jeden a pol rokom o 2,1 bilióna dolárov. Ešte nestihli byť implementované žiadne z vtedy dohodnutých úspor a už je to málo. S ďalším, už 95. zvýšením dlhového stropu od roku 1940, to však bude mať prezident s republikánskou snemovňou ťažké. Strop neposúvať a namiesto toho šetriť? Podľa dvorných ekonómov ide o nemiestny extrémizmus. Východiská však nevidno, hrozil bankrot.

S večnou cigaretou v kútiku úst a prižmúreným pohľadom veselých očí zlomil srdce nejednej. No ostal tulákom bez domova, verný iba svojmu údelu blízkeho svedka kľúčových udalostí. Najväčšia legenda vojnovej fotografie 20. storočia Robert Capa vystavuje na Mesiaci fotografie v Bratislave.

Naši južní susedia sa nedávno rozhodli nasledovať príklad USA a niektorých severských štátov v podobe zavedenia tzv. hamburgerovej dane. O tejto téme sa už začalo debatovať aj na Slovensku.

Na Slovensko dorazí máj a istým ľuďom zakaždým povlhnú oči. Začnú sa častejšie chytať za srdce a ťahá ich to súkať ódy na hrudkovitý, mazľavý syr, ktorý národ pod Tatrami volá už pomerne dlho bryndza.

V závode o Mesiac, jednej z najväčších bitiek studenej vojny, dokázali USA svoju technologickú prevahu. V prípade Číny sa však história nemusí opakovať.

Táto otázka zaznela na nedávno skončenej bezpečnostnej konferencii GLOBSEC 2012 v Bratislave. Nebyť už skôr avizovaného zámeru USA, presunúť svoj geopolitický záujem do ázijsko-pacifického priestoru, bola by to iba akademická úvaha.

Minulý týždeň som sa vydal na cestu do USA s miernym pocitom ľútosti, že mi unikne väčšina osláv diamantového jubilea vo Veľkej Británii. Nemusel som sa však obávať. Americká televízia vysielala podrobné prenosy londýnskych radovánok: od nadšených profilov členov kráľovskej rodiny (Harry – princ a vojak či Kate – žena z ľudu, ktorá sa možno stane kráľovnou), až po živé prenosy flotily na londýnskej Temži. Skutočnosť, že na kráľovnin slávnostný sprievod vytrvalo pršalo, vyriešili televízni producenti po svojom: nahnali pred kamery rozličné britské „týpky“, ktoré ako karikatúry svojej národnej povahy donekonečna opakovali klišé „Milujeme dážď!“.

Takzvaná vzťahová výchova má svojich propagátorov aj na Slovensku. O tejto výchovnej teórii sa často diskutuje, akoby šlo o život. Niekedy na to stačí fotografia odhaleného prsníka, ktorý má v ústach trojročné dieťa.