Americké prezidentské voľby sprevádza paradox: krajina si demokraticky vyberá prezidenta, ktorého dopad na životy ostatných ľudí sveta je niekedy väčší ako dopad ich vlastných domácich politikov. Ak je to tak, nemajú americkí občania a voliči väčšie slovo ako občania iných krajín? Nemali by v amerických voľbách hlasovať aj iné národy?

Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) bola za komunizmu výrazom faktu, že naša zahraničná politika je guberniálna. Keď sme po novembri 1989 volali „Ahoj, Európa!“, zaniklo RVHP, Varšavská zmluva, odpochodovali ruské vojská. Túžobne sme vzhliadali k EÚ a NATO, kde sme sa civilizačne cítili. Mám však podozrenie, že mnohí videli novú situáciu v zmysle „konečne dostaneme slobodu, prosperitu a bezpečnosť, plus pár korún navyše“. Partnerský vzťah je však o inom. Nasadenie našich vojakov v zahraničných misiách, účasť na humanitárnej pomoci kade-tade po svete, podiel na financovaní a zodpovednosti za spoločné európske inštitúcie, to všetko hovorí, že sme do EÚ a NATO vstúpili ako partneri.

Najvyššiu ponuku na vydavateľské práva Satanských veršov prekonala v roku 1988 iná ponuka o celých stotisíc dolárov. Literárny agent Andrew Wylie, verný svojej prezývke „Šakal“, povedal svojmu klientovi, aby ju odmietol.

Kto by nechcel vedieť, kde sa práve nachádza. Nemyslím ani tak v akej životnej fáze, ale skôr poznať svoje miesto na Zemi, teda na mape, svoje zemepisné súradnice. Iná vec je, či si prajeme, aby o našej polohe vedel aj niekto iný. To sa nám, majiteľom mobilov, môže ľahko stať.

Štvrtým najväčším ostrovom na svete je Madagaskar, známym sa však nestal len kvôli Móricovi Beňovskému. Dodnes tam žijú zvieratá, ktoré inde vo voľnej prírode nenájdete. Medzi inými aj lemury.

To, čo vyvoláva najzlovestnejšie predtuchy pri pohľade na zachraňovanie eura, je jednosmerná ulička politického rozhodovania. Reč šéfa Európskeho parlamentu, ktorý si v NR SR urobil zastávku propagačného okruhu, bola hĺbkovou sondou do myslenia nielen jeho, ale celej elity politikov, ktorá nevidí inú alternatívu úteku z krízy než „viac Európy“. A preto bežia – a my s nimi – hlavami proti múru reality.

To, že som muž, nemusí znamenať pohlavie, ale diagnózu. Nepáči sa mi to o nič viac, ako iným mužom, ale veľa s tým spraviť neviem. Iba hlasno kričať: „Ja nie!“ „Ja nie som žiadny zatrpknutý chrapúň ani uhrovitý sexuálne frustrovaný výrastok, čo nedokáže niesť zodpovednosť, alebo má iný zásadný problém, ktorý ho núti čosi komusi dokazovať.“

Dnes sa už ťažko zavďačíte mešcom plným mincí alebo stohom bankoviek ako v americkom filme. Kto chce byť teraz „in", platí telefónom. Jednoduchšie to hádam už ani nemôže byť.

Meno Johna McAfeeho sa roky spájalo s bojom proti počítačovým vírusom. Priekopník antivírusových programov má však dnes už celkom inú povesť. Uteká pred políciou z Belize, ktorá vyšetruje násilnú smrť jeho suseda. Je vinný, alebo mu len preskočilo?

Z blata do kaluže sme sa dostali. Alebo, inými slovami, rovnomenne s názvom nového filmu Zuzany Piussi, od svitu do mrku sa potácame už niekoľko rokov Od Fica do Fica. A je to potácanie tristné. Nedôstojné. Rozčuľujúce. Nerozumné. A na dne ešte stále nie sme.