V našom seriáli o festivale Bažant Pohoda sme prešli celým svetom a zostáva nám už len domáca scéna. V rámci našej scény si privlastníme aj českých hudobníkov, ku ktorým máme stále veľmi blízko.

Rakúsky prezident Heinz Fischer poslal sudetským Nemcom na ich každoročné zhromaždenie list. Napísal v ňom, že Benešove dekréty boli „ťažkým bezprávím“, ktoré by krajiny EÚ nemali legalizovať. „Skutočnosť, že český prezident Václav Klaus si pre svoj podpis Lisabonskej zmluvy dal ako podmienku, že európska charta ľudských práv sa na dekréty nevzťahuje, nemá v skutočnosti nijaký vplyv.“ To je dobrá správa pre Slovensko, ktoré si napokon žiadnu výnimku nevymáhalo, pretože by si ju ani nevymohlo. V Česku sa okolo Fischerovho listu strhol krik – nebojte sa, až bude za rok posielať Viktor Orbán podobné zdravice „vymeneným Maďarom“, bude krik aj u vás.

Po čiastočnom víťaztve autodopravcov, keď im premiér sľúbilsplniť tri zo štyroch požiadaviek, ich boj pokračuje. Stále nie sú spokojní s rozsahom spoplatnených ciest prvej triedy. Chceli by platiť iba za tie, ktoré paralelne lemujú diaľnice. Z 1 500 kilometrov by tak bolo spoplatnených iba niečo vyše 300 kilometrov ciest.

V stredu 1. marca 2006, niekoľko mesiacov pred parlamentnými voľbami, rozpustil Najvyšší súd po prvý a jediný raz v novodobej histórii Slovenska politickú stranu, Slovenskú pospolitosť – Národnú stranu. Subjekt, ktorý si vytvorilo občianske združenie Slovenská pospolitosť, dodnes verejnosti známe najmä pre svoje tmavomodré uniformy pripomínajúce tie gardistické a fakľové sprievody v slovenských mestách, je fakticky odstavený od možnosti kandidovať. Absolútne precedentným rozhodnutím, ktoré bolo postavené z veľkej časti na interpretácii jej takzvaného Ľudového programu, súd dáva krajnej pravici jeden z najťažších úderov za ostatných 15 rokov, počas ktorých slovenská demokracia zvádza boj s politickým extrémizmom. Jej vtedajší „vodca“ Marián Kotleba vyhlasuje, že i v nacistickom Nemecku dostal bulharský komunista, podozrivý zo zapálenia Ríšskeho snemu, možnosť obhájiť sa na poriadnom súde. Pospolitosť podľa neho nie. A tajomne dodáva, že členovia hnutia sa volieb zúčastnia, pravdepodobne na kandidátke inej, už existujúcej politickej strany. O krátky čas sa ukáže, že chrbát, po ktorom sa chcú lídri Pospolitosti vyštverať až do parlamentu, im nastaví Slovenská ľudová strana. Niekde tu sa začínajú rodiť argumenty pre najnovší výstrelok štátnej protiextrémistickej politiky, návrhu Generálnej prokuratúry na rozpustenie tejto partaje. Návrhu, ktorý paradoxne neprišiel v roku 2006 či 2007, i keď sa o tom vtedy šuškalo. Generálna prokuratúra navrhuje SĽS rozpustiť dnes. Je jeseň 2009, pomaly eskaluje napätie spôsobené neriešením rómskeho problému a slovenská krajná pravica začína rozpoznávať, že takzvané protesty proti cigánskemu teroru sú skvelou príležitosťou na vlastné spropagovanie sa v očiach verejnosti a získanie bodov pred blížiacimi sa parlamentnými a komunálnymi voľbami. Stovky jej prívržencov obchádzajú rómske osady a miestni obyvatelia, unavení neschopnosťou všetkých minulých vlád, ktoré často zúfalú situáciu v okolí osád ignorovali, im nadšene tlieskajú. Taktika pravicových radikálov a extrémistov sa za uplynulé tri roky výrazne zmenila. A Slovenská ľudová strana v nej už dávno nehrá významnejšiu úlohu.

Nevidel by som zápas s Dánskom ako výbuch. Po prvých troch zápasoch zavládla u nás taká malá eufória, ale zabudli sme, že sú to stále mladí chlapci, ktorí zbierajú skúsenosti.

.otázka z minulého týždňa: Federer porazil Nadala 6:3 v sete, v ktorom hráči päťkrát prelomili súperovo podanie (t. j. v piatich hrách prehral podávajúci hráč). Kto z nich podával ako prvý?

O úniku mozgov – čiže o odchádzaní vzdelaných mladých ľudí do zahraničia – sa u nás hovorí často a oprávnene. A hoci je každému jasné, že na budúcnosti tejto krajiny sa to prejaví značne negatívne, pre návrat mladých úspešných vedcov robíme žalostne málo. Niektorí sa však napriek tomu vracajú. Prečo to robia?

Široko rozvetvené a zaľudnené príbehy, krkolomné zápletky a nečakané zvraty, farbistá imaginácia a iskrivý humor, nespútaná hravosť a originalita až na hranicu schopností čitateľa všetko to stráviť, tak nejako by sa dala charakterizovať tvorba zostarnutého hipíka Toma Robbinsa netajaceho sa náklonnosťou k psychotrópnym látkam.

Strach verejnosti je dobrým dôvodom na to, aby politici mohli konať. Je však obava más z niečoho alebo niekoho vždy opodstatnená? Darí sa slobodnej spoločnosti identifikovať naozaj závažné hrozby a tie nemožné zhrnúť pod stôl? A vôbec: vzniká dopyt verejnosti po preventívnom opatrení vlády priamo u nej, alebo naopak u niekoho, kto verejnosť presvedčí, že taká „hrozba“ naozaj existuje?

Naša politická scéna je už roky čitateľná. Polovica národa chce, aby sa o ňu niekto postaral. Najlepšie štát, lebo osobná zodpovednosť u nás nie je príliš obľúbené tričko.